O obľúbených youtuberoch sa píše často, no ja až ich až tak veľa neodoberám a pozerám len občas, ak mám voľnú chvíľu niekedy ráno či cez víkend. O to viac ma baví objavovať talentovaných ľudí, ktorí sa venujú hudbe. Mojím snom je mať raz youtube kanál, na ktorý by som pridávala vlastné covery, no ešte mi na to treba nejaké zariadenie... A ľudí!
KURT HUGO SCHNEIDER. Pochádza z Marylandu v USA a je filmový producent, textár, spevák a hudobník. Svojím youtube kanálom sa viac-menej živí a nájdete na ňom covery, v ktorých spolupracuje s rôznymi hudobníkmi ako Sam Tsui, Madilyn Bailey či Megan Nicole. Okrem toho, niekedy nahrádza hudobné nástroje modernými technológiami, čo je tiež celkom zaujímavé (hoci na hudobné nástroje nedám dopustiť). Odporúčam si ešte vypočuť Lean on, minimálne.
DAVIES SISTERS. Dve sestry, ktoré rady spievajú. Okrem klasických coverov nájdete na ich kanáli aj mashup-y dvoch či troch pesničiek, ktoré sú poriadne prepracované a ja jednoducho nemôžem prestať klikať na ich ďalšie videá. Na spoluprácu si párkrát zavolajú ešte niekoho iného. Každý cover sprevádza Megan na gitare a ja viem teraz s istotou povedať, že v tomto patrí medzi moje najväčšie vzory. Ak sa to dá, sledujem jej ruky a neuveriteľne ma fascinuje, ako vie hrať.
ROBERT MENDOZA. Talentovaný huslista pretvára popové piesne na majstrovské kúsky na husliach. Mojím ďalším snom je hrať na husliach, ale to ma ani nemusíte dlho poznať, aby ste to vedeli. Preto ho vždy len nemo sledujem. Takáto hudba sa mi páči, mne totiž husle znejú tak trochu špeciálne, povedala by som, že ešte nie sú také "okukané", teda v každej pesničke. K tomuto huslistovi som ale prišla len nedávno, keď sme boli na predstavení Dobrodružstvo pri obžinkoch našich druhákov a počas prestávok púšťali práve pesničku Dangerous v jeho podaní a mne sa to okamžite zapáčilo.

Mám jeden nový sen alebo aj dvadsať. Raz budem šoférovať nejaké malé autíčko, spolu s nejakým kamarátom si len tak budeme jazdiť po Ríme a spievať túto pesničku. A ešte vrátiť sa do Budapešte a dať si zmrzlinu v zmrzlinárni hore na obrázku.

Vidina jari je už na priamke chápania, hoci stále stojíme v bode x. Koeficient radosti už ale hlása stále príjemnejšie čísla. A ja môžem k tomu dodať len toľko, že asi by to chcelo článok o takýchto pojmoch, ak ich plánujem v budúcnosti používať.

Na jar sa teším z viacerých dôvodov. Tie také každoročné sú niečo ako nosenie trenčkotu, tenisiek a môjho bodkovaného pršiplášťa, ktorý je jednoducho skvelý. Túto jar mám ale v pláne viac vecí, ktoré sú síce celkom normálne (aj keď záleží na tom, čo chápeme pod pojmom normálne), no aj tak pre mňa znamenajú o čosi viac.
PESTOVAŤ LEVANDULE NA BALKÓNE
Zas a znova. Toto je môj každoročný rituál, problém je len ten, že inžinierke Dominike vždy zlyhá akýkoľvek plán postupného zavlažovania, keď odchádzame na dovolenku. A po príchode sú teda vždy dosť suché. Ak náhodou prežijú, zabije ich naisto prvý mráz niekedy v októbri, lebo ja vôbec nemyslím na to, že by som ich mala dať už do izby.

CHODIŤ DO ŠKOLY NA BICYKLI
To je už mojím snom asi od leta 2012 - mať mentolový retro bicykel a len tak si na ňom jazdiť po meste v bielych šatách s levandulami v košíčku (Každopádne, raz to určite zrealizujem, aj keď už budem mať 90). A bicykel už mám. Nie je až taký mentolový a tiež nie až tak retro, ale mne stačí a páči sa mi. Problémom je málo miesta v byte a k tomu iné argumenty, ktoré dokážem ďalšími desiatimi okamžite vyvrátiť, ale aj tak. Niekto má vždy pravdu. Doteraz tým ale otravujem asi každého, aj na otázku na nemčine, o čom snívam, mi hneď napadá odpoveď s bicyklom a už som ju aj párkrát použila.

KÚPIŤ SI AFRICKÝ BUBON
Úprimne toto vidím až na leto z istých dôvodov, no aj tak plánujem čo najskôr výlet do hudobnín, aby som sa informovala o cene. Na internete som našla rôzne podľa veľkosti či kvality, ktoré stáli od 7 do 200 eur, takže predsa by som to radšej videla na vlastné oči a dozvedela sa, ako na tom som a či si to môžem dovoliť kúpiť hneď. Toho sympatického uja v hudobninách som ešte na jeseň otravovala fakt deň čo deň, keď som si opravovala gitaru a pritom ani poriadne nevedela, ako sa tie jednotlivé súčiastky volajú. Preto dúfam, že si ma už nepamätá a som zvedavá na jeho výraz, keď tam prídem s tým, že chcem africký bubon.
Viem, že takýto bubon zabezpečí skvelý rytmus. Nepotrebujem na ňom nejako machrovať, len mi stačí, ak to bude dobre znieť a udávať tempo.

ZAČAŤ SA UČIŤ JAZDIŤ NA SKATEBOARDE
Vec, ktorú chcem vedieť už asi tri roky, minimálne. Na jeseň som mala pár takýchto úmyslov, no akonáhle prvýkrát nasnežilo a odvtedy som nechodila von v teniskách, všetky tieto plány sa zrútili. Teda, rada by som vedela jazdiť na skateboarde a možno si niekedy tiež takto skrátiť cestu do a zo školy, ale neviem, či budem mať niekedy odvahu len tak vyjsť s tým von, postaviť sa na to a o pár metrov zíjsť dolu, keďže teraz len len zvládam prejsť celú chodbu u nás doma.

Konečne si môžem spievať pesničku Ich liebe diese Tage bez toho, že by som klamala. Keďže sú maturity, mení sa nám rozvrh a niektoré hodiny odpadávajú, dnes sme boli v škole na tri hodiny, aj to pôvodne mali byť len dve. Okrem toho, aj tá štvorhodinová denná dávka nemčín je omnoho príjemnejšia, až mi to fakt bude v júni chýbať. Vždy, keď sa ale dejú takéto fajn veci, zastavím sa, poriadne sa nadýchnem a s dôrazom na každé slovo poviem: "Toto je život!" Pretože to je teraz radosť chodiť do školy, ešte stále väčšia radosť chodiť zo školy (tak lebo nebudeme si klamať, napriek všetkému...), radosť robiť hocičo.

Rada píšem o tom, čo mám rada, lebo je toho celkom dosť a aspoň si pripomeniem, že mám rada skoro všetko. Naopak, raz som mala aj úlohu napísať 50 vecí, ktoré nemám rada, no po niekoľko týždňovom rozmýšľaní som sa aj tak zmohla len na dvadsať.

V prvom rade sa chcem poďakovať za nádherné komentáre pri článku O prekvapeniach. Som veľmi rada, že ste sa vďaka tomu zamysleli a pri čítaní vašich komentárov som sa celý čas usmievala a musím sa aj teraz, lebo mi to jednoducho spravilo skvelú náladu. Preto som sa rozhodla, že k niektorým článkom, ktoré nebudú až tak veľmi na zamyslenie, pripojím aj jednu trochu inú otázku. Dnes to asi ešte nebude, hoci otázok mám dosť... 

Mohla by som o sebe vyhlásiť, že nie som otrokom sociálnych sietí. Ale je jedna, na ktorej trávim viac času, ako by sa mi páčilo.
Na Instakilogram som asi pred pol rokom trochu zanevrela a nechodila som tam často.  Nepáčilo sa mi, že každý post bola nejaká reklama, ktorá odkazovala na stránku, ktorú sme si mali okamžite follownúť.
Nedávno som si ale stránky, ktoré sledujem, dosť popremazávala. A takto je to lepšie, pretože tam mám len to, čo sa mi skutočne páči.

Dnes vám chcem tieto stránky ukázať. Také, ktoré sú možno aj trochu umelecké, respektíve mne sa tie fotky veľmi páčia. Asi z toho urobím viac článkov, neviem ale presne, koľko. Týchto stránok je dosť, ale zase nebudem tu dávať také viac osobné (možno aj preto, že si ich chcem nechať pre seba, Dominika egoista).


Síce som tu chcela dávať také viac-menej umelecké instagramy, začínam niečím iným. ELLA GRACE DENTON je blogerka, ku ktorej môžem povedať fakt len to, že ma dokáže inšpirovať v akomkoľvek smere, či už prostredníctvom jej fotiek, videí či článkov.

DNES CESTUJEM je stránka o cestovaní z edície dnes stránok. Nachádzajú sa na nej fotky z rôznych kútov Slovenska a sveta, ktoré odfotili ľudia na cestách. Pre mňa je to objavovanie nových miest na spoznávanie.


LOKALUC alebo Luca Lorenzetti pochádza z Talianska a práve to je aj motívom väčšiny jeho fotiek. Túto krajinu mám veľmi rada a je mojím snom tam raz bývať, aspoň na chvíľu. No a potom stráviť celý dôchodok v Toskánsku, tak uvidíme, ako sa veci vyvinú... Každopádne, možno sa niekomu jeho fotky zdajú rovnaké (obzvlášť tie, ktoré som tu vybrala), no mne sa páčia. Pripomínajú mi dni strávené na rôznych miestach Talianska, vybavujem si, ako sme sa len tak túlali ulicami Ríma a takto sa mi vybavuje celá jeho atmosféra (a tým, že teraz počúvam Ludovica Einaudiho sa mi tá atmosféra ešte viac umocňuje).

NeDávno som pasovala za najhoršie otázky sveta "Ako ide život?", "Ako sa máš?" či "Čo nové?" Viem, že ak sa s niekým nevidíte dlhšie, tak je to to základné, čo sa ho opýtate. Ale aj tak, nemám to rada, ak takúto otázku počujem viackrát denne.
Preto som sa opýtala ľudí tri jednoduché, no zároveň náročné otázky, pričom mali menej ako minútu na rozmyslenie.