Ruky hore pre Dominiku, ktorá si spomenula, že má blog o móde!
Lebo za tie roky rok a pol sa na to ťažko spomína.
Btw. Módne posty budete asi ešte dlho spoznávať podľa pečsničiek ako názvov (hoci tento podľa počtu outfitových fotiek veľmi módny teda nie je). Tento nie je práve jej názov, len jedna časť, no nápad naň mi vnukol človek, ktorého ani nepoznám.
...Keby ste ma tu tak teraz videli; sedím za počítačom už dlho a ešte som poriadne nič nenapísala, púšťam si pesničky, ktoré som počúvala niekedy v rokoch 2012-2014, čítam články na starom blogu a do toho v pozadí trochu počujem Simpsonovcov, ktorých aj tak nikto nepozerá.
Ešte keď som si písala ten blog pred týmto, chodievala som dosť často na bicykel, aj v zime. Stále to bola len tá istá trasa, po ktorej by som už dokázala jazdiť aj so zavretými očami. V tom čase (keďže to bol január, február...) tam nebolo veľa ľudí, ak aj áno, tak to boli len nejaké cyklistické družstvá, medzi ktorými som v hrubej mikine musela vyzerať dosť divne. Ale to mi nevadilo. Celé to bolo o tom, že som mala zrejme až veľa času na rozmýšľanie. Keď som sa vrátila domov, nemala som problém sadnúť si za počítač a naraz napísať nejaký článok s celkom zaujímavou kompozíciou a myšlienkou, ako si to tak teraz spätne čítam.
Tento blog mám už približne rok a pol a stále nevyzerá tak, ako som si ho predstavovala. Týmto článkom sa to už zlepšilo a verím, že to tak bude pokračovať. Aj tak mám ale najhorší pocit z toho, že blogu venujem predsa len viac času, ako by som mala. Práve preto sa mi zdá, že mám v posledných mesiacoch pomerne plytký život, čo mi je až ľúto, že to tak musím povedať. Nechcem z ničoho blog ako taký obviňovať, veď mať blog je súčasťou aspoň polovice môjho života.
Aby som z vás nerobila jelene a nerozpisovala tu tieto neurčité veci na kilometer a pol, prejdem rovno k veci. Rozhodla som sa spraviť si s blogom prestávku, minimálne do konca prázdnin. Dúfam, že to je dostatočná doba, aby mi to teraz či neskôr neprerástlo cez hlavu. Na začiatku augusta som si dala kadejaké predsavzatia, že každý deň okomentujem aspoň 5 nových blogov, skúsim to tu nejako dať dokopy a podobne, ale už ma v posledných dňoch vôbec nebavilo stále sledovať maily, komentáre a vaše blogy, aj keď ich mám fakt rada. Takže v septembri sa vrátim s (snáď) čistou hlavou a novým entuziazmom do blogovania.
Ešte keď som si písala ten blog pred týmto, chodievala som dosť často na bicykel, aj v zime. Stále to bola len tá istá trasa, po ktorej by som už dokázala jazdiť aj so zavretými očami. V tom čase (keďže to bol január, február...) tam nebolo veľa ľudí, ak aj áno, tak to boli len nejaké cyklistické družstvá, medzi ktorými som v hrubej mikine musela vyzerať dosť divne. Ale to mi nevadilo. Celé to bolo o tom, že som mala zrejme až veľa času na rozmýšľanie. Keď som sa vrátila domov, nemala som problém sadnúť si za počítač a naraz napísať nejaký článok s celkom zaujímavou kompozíciou a myšlienkou, ako si to tak teraz spätne čítam.
Tento blog mám už približne rok a pol a stále nevyzerá tak, ako som si ho predstavovala. Týmto článkom sa to už zlepšilo a verím, že to tak bude pokračovať. Aj tak mám ale najhorší pocit z toho, že blogu venujem predsa len viac času, ako by som mala. Práve preto sa mi zdá, že mám v posledných mesiacoch pomerne plytký život, čo mi je až ľúto, že to tak musím povedať. Nechcem z ničoho blog ako taký obviňovať, veď mať blog je súčasťou aspoň polovice môjho života.
Aby som z vás nerobila jelene a nerozpisovala tu tieto neurčité veci na kilometer a pol, prejdem rovno k veci. Rozhodla som sa spraviť si s blogom prestávku, minimálne do konca prázdnin. Dúfam, že to je dostatočná doba, aby mi to teraz či neskôr neprerástlo cez hlavu. Na začiatku augusta som si dala kadejaké predsavzatia, že každý deň okomentujem aspoň 5 nových blogov, skúsim to tu nejako dať dokopy a podobne, ale už ma v posledných dňoch vôbec nebavilo stále sledovať maily, komentáre a vaše blogy, aj keď ich mám fakt rada. Takže v septembri sa vrátim s (snáď) čistou hlavou a novým entuziazmom do blogovania.
DOMS
