/ilustračná fotka/ zdroj: tumblr.com

Dážď zhustol. Ľudia sa prikŕčali pod tenkými látkami dáždnikov, ktoré ich aj tak neuchránili pred zmoknutím. Každý sa ponáhľal, aby bol čo najskôr doma.

Jemu to nevadilo. Dáždnik si nikdy nebrával so sebou. Aj keď už mal všetko oblečenie premoknuté, nevrátil sa domov. Vyšiel na skalný útes a nachvíľu zastal. Zavrel oči a obrátil tvár k nebu. Pocítil ťažké kvapky dažďa. Akoby sa tým všetky jeho problémy odplavili ďaleko odtiaľto. Keď sa vracal domov, cítil sa ako znovuzrodený.

Staré dvere na majáku hlasno zavŕzgali. Úzkou chodbou vošiel do malej tmavej zatuchnutej predsiene. Keďže sa nachádzal v strede majáku, dnu nepresvitali žiadne slnečné lúče, no aj tak sa neobťažoval zapáliť svetlo. Po točitých schodoch vyšiel hore.

Ako každý večer si zapálil sviečku v lampáši. Svetlo zľahka osvetlilo veľkú posteľ s množstvom mäkkých vankúšov, úzku kuchynskú linku, ktorá by už mohla byť starožitnosťou a malé zaprašené kreslo. To, čo zaberalo skoro celú miestnosť, boli stojany s obrazmi. Ani jeden však nebol dokončený. Nevidel zmysel v tom, že by mal obrazy dokončiť. Ak by tak urobil, bolo by to dokonalé, presne také, aké to chcú mať ostatní. Ale o tom nie je umenie. Umenie je nekonečné. Nemá hranice. Ak by obraz dokončil, presne by tým stanovil hranice, čo sa na ňom odohráva. On to ale nechával na prvý dojem, na fantáziu. Vždy, keď sa na daný obraz pozrel, pomyslel na niečo iné. Nikdy ho to neprestalo baviť. Nikdy sa mu tie obrazy nezunovali. Vybral nové plátno a zasadil ho do stojana. Zapozeral sa na more. Fascinovalo ho. To, aké dokáže byť pokojné, ale aj to, akú obrovskú má silu.

Vyšiel na balkón, ktorý lemoval celý obvod majáku. Dážď ešte stále neutíchal. Kučeravé vlasy mal už celkom premočené. Pred sebou videl rozbúrené more a vlny, ktoré s hukotom narážali do skál a stien majáka. Keď sa obzrel, zablikalo naňho malé svetielko v lampáši. Z oka mu vyšla slza.

Vrátil sa dovnútra a zavrel za sebou dvere. Lampáš postavil na okno, aby mu svetlo čo najlepšie osvetlilo plátno. Namočil štetec do farby a urobil čiaru. Za ňou ďalšiu. Sám nevedel, čo to bude.

Asi po pol hodine odstúpil pár krokov dozadu a pozrel sa na to, čo práve namaľoval. Obraz, na ktorý sa pozeral, bol úplne iný ako ostatné. Bol optimistický. Síce na ňom prevládala čierna farba, ktorá panovala na väčšine jeho obrazoch, ale už strácala silu. Nahrádzala ju žltá. Akoby sa snažila niekde zozadu prebojovať do popredia. V jeho veľkých modrých očiach sa čosi zalesklo. Vydýchol. Sám tomu neveril. Akoby ho ovládala nejaká sila, ktorú mal doteraz ukrytú v hĺbke svojej povahy. Usmial sa. Začal po majáku pobehovať ako šialený a zapínať všetky svetlá, aké našiel. Nevedel, čo za silu to v ňom vyvolalo takú dávku optimizmu, no chcel toho viac. Chcel si to užívať. Chcel sa toho nabažiť ako najviac to šlo. Začal sa smiať. Bol ako pomätený.

Sám nevedel, kedy zaspal, no ráno po prebudení sa ešte svietilo. Do nového dňa ho privítal šum mora a kŕkanie čajok. Mal chuť ísť von. Zrazu sa mu zdalo, že steny majáka sú mu pritesné, že potrebuje odtiaľ nachvíľu ujsť. Tss, ujsť zo svojej vlastnej skrýše. Niekedy by sa mu o tom ani nesnívalo.

Vonku bol dnes úplne iný svet. Vzduch bol po daždi čistý a svieži. Mimovoľne sa usmieval. Najprv sa prešiel po pobreží a potom zamieril do mesta. Ľudia mu už neprišli takí povrchní. V minulosti sa stretával s ľuďmi, ktorým išlo iba o peniaze. Nevážili si umenie. Mysleli si, že je to len o tom, aby zarábali a obrazy sa vyrábali bez myšlienky. Boli schopní aj kradnúť, len aby za to nemuseli nič dať. On nechcel, aby jeho obrazy takto dopadli. Aby viseli niekde na stenách galérie a chodievali si ich prezerať ľudia, ktorí im aj tak nerozumeli. Preto sa svoje obrazy rozhodol nikomu neukazovať. Ľudia ešte nedospeli natoľko, aby pochopili umenie, pretože umenie je o vlastnom názore a ľudia nedokážu akceptovať názor ostatných.

Títo však boli iní. Pozoroval ich; ako starý pán, sediac na schodoch, rozpráva malým deťom rozprávky; ako sa ľudia stretávajú s priateľmi a bezstarostne sa smejú; ako deti so svojimi rodičmi kŕmia čajky; ako sa všetci prechádzajú a užívajú si slnečný deň. Zašiel sa trh. Tá atmosféra sa mu zapáčila. Ako predávajúci ponúkajú svoj tovar a s milým úsmevom sa venujú každému, kto má oň záujem. Niečo zrazu upútalo jeho pozornosť. Na rohu ulice, ako každý deň, stojí muž a vykrikuje najnovšie správy, aby tak zaujal ľudí, ktorí by si mohli kúpiť noviny. Bol trochu zavalitej postavy, oblečené mal sivé kraťasy, biele tielko a na tom pieskovožltú košeľu. Krátke čierne vlasy sme-tam prerušoval nejaký sivý a na temene sa mu začala vytvárať plešina. Čosi v jeho tvári naznačovalo, že je priateľský a vľúdny. Podišiel bližšie, lebo si nebol istý, či to, čo muž kričí, sa mu len nezdalo.

„Maják Lindesnes znova funguje! Včera večer tak zachránil loď, ktorá sa na rozbúrenom mori snažila niekde zakotviť!“

Nedalo mu to a musel si to o tom prečítať.

„Môžem si to požičať?“ opýtal sa predavajúceho.

„Samozrejme. Nech sa páči.“ odpovedal ten s úsmevom.

Potichu začal čítať:

„Maják Lindesnes, ktorý už neslúžil niekoľko rokov sa včera večer znova rozsvietil. Nevie sa, kto ho momentálne prevádzkuje, keďže naposledy fungoval skoro pred tridsiatimi rokmi. Včera však zachránil nákladnú loď pred potopením. Na mori sa strhla silná búrka, vďaka čomu malo riadenie lode Pilegrim nemalé problémy udržať kurz. Vedeli, že musia čo najrýchlejšie zakotviť v prístave, ktorý prvý uvidia. Radar im ukazoval práve prístav v Kristiansande, lenže posádka bola na pochybách, či sa má pokúsiť zakotviť, keďže moria v oblasti Vest-Agder sú plné skál a loď by sa mohla vážne poškodiť.

Práve v tej chvíli sa maják Lindesnes naplno rozsvietil a vďala tomu loď Pilegrim bezpečne ukotvila v prístave. Miestni ľudia nevedia, kto má tento dobrý skutok na svedomí, no nech je to hocikto, vážia si ho a ďakujú mu.“

„Zvláštne, čo?“ ozval sa predavač.

„Prosím?“

„Ach, človeče. Mám na mysli to, že niektoré veci sa dejú len tak. Ako blesk z jasného neba. A napriek tomu všetko má zmysel. Aj tento maják. Dlhé roky tu bol ako šarapata, neslúžil, len tak chátral. Kto by povedal, že niekedy ešte pomôže dostať ľod do prístavu. Páni. Ja som si už dlho myslel, že by ho mali zbúrať, že nám tu je nanič, ale predsa. Všetko na svete má svoj zmysel, či sa už prejaví hneď, alebo až po čase.“

Až do večera mal v hlave mužove slová. ...všetko má svoj zmysel, či sa už prejaví hneď, alebo až po čase... Po tom, ako to počul, sa šiel pozrieť do prístavu. A vážne to tak bolo. Zakotvená sa tam na mori nadnášala majestátna loď Pilegrim. Zaujímavý názov. Pútnik. Každý je vlastne pútnik svojim životom. Je len na ňom, ako dlho putuje, kde sa rozhodne zakotviť či ako dlho má nádej, že nájde bezpečný prístav a ako dlho sa snaží udržať loď nad hladinou.

Keď sa vrátil do majáka, znova všetko rozsvietil. Vyšiel na balkón a znova zavrel oči. Večerný vánok ho začal hladiť po tvári. Užíval si to. Ale inak ako doposiaľ.

Nachíľu sa otočil. Sviečka, ktorá ho sprevádzala večer čo večer, v žiari reflektorov vyhorela. Vtedy to pochopil. To, čo mal teraz pred očami, len nevedel, čo sa to deje. Ešte raz sa zapozeral na more a na vyhasnutú sviečku. V ten večer sa už rozhodol inak...

No práve tak to Crinkl Aalto chcel. Bol šťastný.

_______________________________________________________________

Pár vysvetliviek:

(budú sa týkať len detailov v príbehu. Stretla som sa s tým, že ľudia, ktorým som to dala čítať, nepochopili z príbehu jeho hlavné myšlienky. To tu rozoberať nebudem, ak niekto niečomu nebude rozumieť, stačí sa opýtať, rada vysvetlím :))

Meno Crinkl Aalto - Crinkl je odvodené z fínskeho slova crinkly, čo znamená kučeravý. (Našla som na to preklad aj ako vrásčitý, ale myslím, že by to malo znamenať kučeravý). 

                                  Aalto je priezvisko Alvara Aalta - fínskeho neoklasistického architekta, ktorého tvorba ma zaujala, preto som sa rozhodla pomenovať po ňom postavu v príbehu. 

Maják Lindesnes - skutočne existuje, nachádza sa v dedinke Kristiansand v oblasti Vest-Agder v Nórsku. Naposledy fungoval približne pred 27 rokmi, takže nefunguje už skoro tridsať rokov. 

pilegrim/pútnik - Pilegrim je v preklade z nórčiny púť alebo pútnik, to, prečo sa to tak volá, ste mali možnosť postrehnúť v príbehu v časti napísanej kurzívou, čo predstavuje jeho myšlienky. 

Posledná scéna, ktorá sa v príbehu odohráva, nadväzuje na časť, ktorá sa začína slovami Vyšiel na balkón, ktorý lemoval celý obvod majáku a končí Z oka mu vyšla slza. 

|all you need is literature|

Dominica