traveller | part 2

1.4.16

Viem, že som napísala, že sa budem snažiť utrafiť takú tú správnu dĺžku jednotlivých častí. Tak akurát teraz mi to veľmi nevyšlo. Ale v priemere s prvou časťou by to bolo ideálne. Každopádne, dala som to takto na piatok, aby ste mali aj cez víkend čas na čítanie.

Ako som nedávno zistila, Rím je fakt asi moje najobľúbenejšie miesto vôbec. Tá jeho atmosféra je jednoducho neuveriteľná a nevybrala som si ho ako prostredie môjho príbehu po prvýkrát. Snažím sa ako-tak opisovať aj ulice, námestia, ľudí a presne tú atmosféru, ktorú mám v hlave doteraz, hoci už od mojej návštevy Ríma prešlo 2 a pol roka. Preto neviem, či sa to bude dať vo forme článkov. Mám pocit, že tie časti budú minimálne také dlhé ako táto, bez toho, aby sa v nich stalo niečo prevratné.

part 1

Odrazu ho trhlo dopredu. Počul slabé škrípanie vlakovej súpravy. V kupé bola tma, jediné, čo osvetľovalo oblé hrany sedadiel a poličiek, bolo slabé blikajúce svetlo na chodbe. Poobzeral sa okolo seba a zažmurkal. Všimol si vypínač pri posuvných dverách. Pomaly sa k nemu priblížil a zapálil svetlo. Ešte stále unavenými očami pozrel z okna. Vlak bol na konečnej. Skoro celú cestu prespal.

Schmatol batoh s vecami a vo dverách sa ešte otočil, aby skontroloval, či si niečo nezabudol. Úzkou chodbičkou sa ponáhľal za ostatnými cestujúcimi von z vlaku. Nástupište bolo rozľahlé. Nasledoval rad ľudí, ktorí sa náhlili do vestibulu. Za širokou bránou sa pred ním zjavila obrovská miestnosť lemovaná obchodmi, kaviarňami, rýchlymi občerstveniami, lekárňami či kníhkupectvami. Na veľkých hodinách si všimol, že je osem hodín. Niektorí ľudia s veľkými kuframi a taškami postávali pod svetelnými tabuľami a čakali na informácie o odchode svojho vlaku. Iní ešte sedeli na lavičkách a pozorovali tých, ktorí sa čo najrýchlejšie snažili dostať na nástupište, odkiaľ im v najbližších minútach mal odchádzať vlak. Takýto cestovateľský ruch sa mu vždy pozdával.

Až teraz si uvedomil, že si so sebou nevzal nič na jedenie. Preto zamieril k jednému z rýchlych občerstvení a prezeral si ponuku. Nakoniec si kúpil len obloženú bagetu a fľašu vody.

Najbližším východom vyšiel von. Hoci v Ríme sa už v tomto období výrazne otepľovalo, studený večerný vietor prudko ochladil ovzdušie. Aj pred stanicou sa to hemžilo ľuďmi. Niektorí sa len tak opierali a stenu, iní čakali na ďalší spoj, ktorý by ich odviezol rovno do centra.

Doteraz nepremýšľal o tom, čo sa stane ďalej. Bol vo veľkom meste, ktoré nepoznal. Noc sa síce blížila pomaly, no aj tak si musel nájsť miesto na prespatie čo najskôr. Keď odchádzal z domu, nevedel, kam vlastne ide, preto si nevyhľadal ubytovanie. Okrem toho v Ríme už nemal žiadnych známych. Raz bol jeho spolužiak v Ríme tiež celkom náhodne a ešte jasne si pamätal, ako mu hovoril, kde náhodou našial nosľah. Mal pocit, že mu dával aj vizitku z toho miesta, no vtedy to nebral až tak vážne. Ak to nevyhodil už vtedy, mohol by to mať v peňaženke. V jednom priečinku schovával všelijaké vstupenky, lístky na vlak, bločky či rýchlo nakreslené mapy, no nemal veľkú nádej, že tam bude aj to, čo hľadal. Odzipsoval malé bočné vrecúško a vytiahol z neho veľké množstvo malých papierikov. Začal si ich pozerať, jeden po druhom, no ani raz nezahliadol niečo, čo by sa tej vizitke podobalo. Zatiaľ čo listoval ďalej a ďalej, nádej ho pomaly opúšťala, až kým mu pod prstami nezostala trochu ošúchaná tvrdšia kartička s ohnutými rohmi. Na prednej strane bol modro-červeným vytlačený symbol a názov Centro Velehrad, pod tým adresa, telefónne čísla a e-mail. Keď kartičku otočil, uvidel malú mapku. Celkom napravo sa nachádzala Bazilika sv. Petra vo Vatikáne, odtiaľ viedla dlhá ulica Via delle Fornaci, na konci ktorej sa nachádzal samotný Velehrad. Vyznačených bolo aj pár zastávok mestských autobusov a stanica San Pietro. Tam sa musím dostať, pomyslel si a vykročil smerom k autobusovým zástavkam. Párkrát ešte skontroloval mapu, ktorú si stihol vziať vo vestibule stanice a porovnal ju s medzizastávkami, ktorý bol vypísaný na tabuli z bočnej strany zastávky, aby sa uistil, že nenastúpi na nesprávny spoj.

Spolu s ním čakalo len pár ľudí, no autobus bol preplnený a prekúrený. Cestujúci už stáli v uličke, keď doň vošiel. Pretlačil sa k veľkému polootvorenému oknu, aby mal aspoň trochu čerstvého vzduchu a mohol pozorovať mesto. Keď sa autobus zaradil na cestu, otočil sa a ponad hlavy ostatných sa zadíval na majestátnu stanicu Termini. Bol rád, že z tohto miesta odchádza. Hoci mal stanice rád, túto si navždy bude pamätať ako miesto beznádeje, strachu z neznámeho a vytrievzenia, čo vlastne urobil. Na istú chvíľu sa tu cítil ako v nepriateľnej cudzine, odkiaľ nemohol len tak ujsť. Sám si ale zakázal, aby nad tým uvažoval a aby si to priznal, lebo vedel, že by už nedokázal uvažovať s chladnou hlavou. Vždy si svoje zlyhania uvedomoval až po všetkom, aby sa tým len nestiahol na dno. Teraz sa cítil lepšie. Síce bol natlačený medzi spotenými ľuďmi a smeroval na miesto, o ktorom nevedel, či predsa ešte existuje, bolo mu dobre. A až v tomto momente si uvedomil, aké veľké dobrodružstvo sa v jeho živote práve odohráva.

Autobus sa niesol ponad vydlaždené ulice lemované stromami a palmami. Biele elegantné domy striedali tie jednoduchšie, s farebnými okenicami. Síce bol v tomto meste sotva pár minút, naplno ho očarilo. Ulice ústili do námestí. Zo zvedavosti sa otočil, aby sa pozrel, čo je na druhej strane ulice. Pohľad na pamätník Vittoria Emanuala II. ho celkom ohromil. Začal Rím zbožňovať viac a viac. A stále ho toto mesto neprestalo udivovať. Aj keď na prvý pohľad vošiel autobus do ďalšej ulice, ktorá bola naoko rovnaká od ostatných, zrazu sa v nej objavil priestor plný archeologických vykopávok, z ktorých bolo jasne vidieť, že pod dnešnými budovami sa niekedy ukrývali úplne iné, pár metrov nižšie od terajšieho povrchu zeme. Na každom mieste videl nejaký ďalší kostol, chrám či inú významnú historickú budovu. Tu si ich nestíhal všímať, hoci v malom meste, odkiaľ pochádzal, by to určite neprehliadol.

Keď vychádzali na most, zjavila sa pred ním panoráma ďalších fascinujúcich budov, ktoré nestíhal evidovať. Či už to bol hrad Sant´Angelo či kupola Baziliky sv. Petra vo Vatikáne. Stanica San Pietro, na rozdiel od Termini, naňho pôsobila útulne a domácky. Pred nízkou širokou budovou so žltou, trochu ošarpanou fasádou autobus zastavil. Hoci už na predošlých zastávkach mnoho ľudí odišlo, bol rád, že sa konečne dostane von.

Štvrť, v ktorej sa nachádzal, mu pripadala pokojná a tichá. Hneď pred stanicou stálo zopár bicyklov a motoriek. Vedel si predsaviť, že cez deň ich tu muselo byť množstvo.

Keďže sa už medzitým poriadne zotmelo, ponáhľal sa nájsť svoje potenciálne ubytovanie. Podľa malej mapky na druhej strane vizitky sa snažil trochu zorientovať v uliciach a nájsť správnu cestu.

Síce si ešte v to ráno nevedel predstaviť, čo bude robiť večer, teraz stál v izbe uprostred Ríma. Nikdy by neveril, že sa na niečo takéto odhodlá. Nikdy by neveril sám sebe, že niečo takéto dokáže urobiť sám a pri vedomí. Hoci o tom teraz trochu pochyboval. Nebol by veril tomu, že sa mu prakticky bez problémov podarilo zohnať ubytovanie v obrovskom meste. No už vôbec neveril ľuďom, ktorí to vo filmoch dokázali za taký istý krátky čas a ešte k tomu mali výhľad rovno na Eiffelovku. Teraz sa presvedčil, že sa to dá.

Zavrel oči a otvoril až po chvíli, aby si bol istý, že sa len nad tým nezamyslel a stále sedí doma. Opätovný pohľad z okna ho ale vrátil do reality. Nad strechami ostatných budov mal rovno pred sebou kupolu Baziliky sv. Petra vo Vatikáne.

Pozrel sa na svoju fotku v pase.

„Tak, Wayne, kocky sú hodené.“

Dominica

4 komentárov

►Naďapiatok, apríla 01, 2016
Skvelý článok ! ♥
NEW POST : THE COLORFUL THOUGHTS
OdpovedaťOdstrániť
Odpovede
Unknownpiatok, apríla 01, 2016
Ten koniec,no poviem len ,že som zvedavá, kde jeho kroky ďalej povedú :-) A oceňujem, že si hneď vybrala jedno z mojich vysnívaných miest :-)
OdpovedaťOdstrániť
Odpovede
Lilysobota, apríla 02, 2016
Do Říma v létě povede i moje cesta, i když na chvilku, je to jedno z mých vysněných míst, tak se těším, jaké bude moje dobrodružství, i kam bude směřovat těnto příběh :)
OdpovedaťOdstrániť
Odpovede
Berenikapondelok, apríla 04, 2016
V prvom rade, tento článok som mala otvorený už asi dvakrát, ale zakaždým som sa trochu ponáhľala, preto som si to radšej nechala na teraz - na moment, kedy si pekne krásne vychutnám každé jedno slovo, kedy sa naplno vžijem do tohto jedinečného a originálneho príbehu a musím povedať, že už dávno sa mi nestalo, že by sa ma niečo získalo po pár vetách, keďže hoci milujem knihy, príbehy a čítanie celkovo, pri začínaní niečoho nového som vždy trošku skeptická - hlavne čo sa týka takýchto príbehov, pretože pri bestselleroch, ktoré pokrývajú dlhé police a ľudia si ich všade chvália človek vie, že asi to fakt nemôže byť také hrozné, ale ja osobne som videla už toľko "amatérskych" príbehov...
Ale toto je presne výnimka. Asi najlepšia výnimka, akú som kedy čítala a som nesmierne rada, že môžem čítať tvoje príbehy ešte predtým, než budú práve na policiach s bestsellermi, a i keď sa stále rozplývam, verím, že... vieš... pri autogramiáde sa budem môcť "prešmyknúť" dopredu a dostanem aj venovanie :D :D :D
A hoci pevne dúfam, že tento tvoj talent ostane navždy ako tvoja záľuba, ktorú budeš rozvíjať, verím, že to neostane len na tejto úrovni, lebo to by bola škoda - tvoje diela si zaslúžia byť preložené do desiatok jazykov, nech si ich môžu prečítať úplne všetci. A nehovorím to len tak, myslím to vážne ♡
Celý tento príbeh je tiež taký môj "tajný sen" - proste sa zbaliť a ísť. Niekde. Vidieť, stretávať, vytvárať spomienky ♡.
BEELIEVIN
OdpovedaťOdstrániť
Odpovede