Ešte pred necelým polrokom som spomínala, že tento blog má prívlastok hudobný, aj keď taký v podstate nie je. Teraz mám pocit, že tá hudba začína zapĺňať viac, ako by som si niekedy pomyslela. Včera som tak trochu rozmýšľala nad tým, že najlepšia stredná škola pre mňa by bolo asi konzervatórium alebo nejaká umelecká. Celý deň (a každý deň) by som bola v kontakte s hudbou, zlepšovala by som sa v hre na hudobných nástrojoch a robila to, čo ma baví. Na druhej strane, vždy rozmýšľam viac rozumne ako podľa toho, čo chcem, a preto som si vybrala nemeckú školu. Popravde, ak by taká v Poprade nebola, tak by som to neriešila, pokračovala by som na normálnom gymnáziu. Keď ale mám šancu naučiť sa po nemecky na úrovni rodného jazyka, tak prečo nie?

Ak by som pokračovala ďalej, asi by to skončilo dilémou, kam ísť na vysokú. Ešte stále sa rozhodujem mezi dvoma možnosťami (ešte jedna ďalšia je tiež celkom možná), no to by bolo nadlho.

Dnes vám teda chcem predstaviť ďalšiu skupinu talentovaných ľudí, ktorú sa oplatí počúvať. Poznám ich už asi rok a pol a ešte ma neprestali baviť. Robia najmä covery na známe pesničky. Napriek tomu však majú milióny fanúšikov a chodia na turné.

Veľa o nich už nebudem písať, keďže už 45 minút som sa mala učiť. Takže, Pentatonix je americká vokálna skupina. Tvorí ju päť mladých ľudí, a tými sú Kevin, Kirstin, Scott, Avi a Mitch. Ja osobne si myslím, že je to fakt rôznorodá partička (iné slovo poruke nebolo).
V hudobnej show Sing-off vyhrali prvé miesto a spolupracovali aj so známejšími ľuďmi, ako je napr. huslistka Lindsey Stirling (pesničky Radioaktive a Papaoutai).

Upozornenie: Tento článok nie je vhodný pre ľudí, ktorí majú momentálne málo času a potrebujú sa ísť učiť. Je možné, že po jeho dočítaní (ak ho niekto vôbec dočíta) budete premotivovaní a nebude sa vám chcieť robiť to, čo musíte. 
Upozornenie 2: Tento článok nie je až taký dlhý, ako sa zdá. Vážne! :D

Na tento článok som sa tešila, ale aj odhodlávala asi mesiac. Môj najväčší problém je, že veľa myslím a všetko vymyslím, no neviem to vysvetliť. Či už je to nejaký môj nový nápad alebo učivo z matematiky. Preto aj tu, na blogu, častokrát vznikajú nezrozumiteľné dlhé súvetia a som fakt rada, ak im aj niekto rozumie. Každopádne, dnes sa pokúsim popasovať sa s týmto článkom.

Asi 5 minút už čumím na obrazovku, počúvam Uncover a rozmýšľam nad tým, ako napísať, odkiaľ beriem inšpiráciu. Prišla som len na to, že je to niečo ako urobiť zo zapaľovača model motorky. Viete, čo je na začiatku a viete, čo z toho bude na konci. Ale ani za nič netušíte, čo sa medzitým udialo. btw. ten chlapec z klipu Uncover je presne taký, akého som si predstavovala Tobiasa z Divergencie ešte predtým, ako som videla film. Herec ma dosť sklamal, napriek tomu, že mal byť ďalším idolom, mne pripomína len bývalého spolužiaka, ktorý ním rozhodne nebol...
A teraz už vážne...
Len aby bolo jasno, nejde o nijakú konkrétnu inšpiráciu, len o takú všeobecnú. (A to je môj ďalší problém, všetko je o všeobecnosti - ja sa smejem len tak zo všeobecnosti, som šťastná len tak zo všeobecnosti atď...)

Asi prvý a najväčší zdroj inšpirácie je hudba. Veď akoby aj nie, keď ja som taký musician. Stačí, keď si pustím nejakú pesničku a akoby to bol pre predstavivosť pokyn, aby začala vymýšľať videoklip, film, nový život, vesmír, príbehy... Vždy je to také neplánované a spontánne, no niekedy, keď skutočne chcem na niečo prísť, lebo máme do školy napríklad napísať príbeh, tak vždy najprv strávim niekoľko minút polhodinu hľadaním pesničky, ktorá sa mi do toho hodí a tú potom počúvať tak dlho, kým nie som s príbehom hotová. Presvedčila som sa o tom aj nedávno, keď sme si mali prečítať Antigonu. Bol večer a veruže sa mi do toho veľmi nechcelo, o to viac, že takúto literatúru som nikdy nemala v láske. No vymyslela som jednu super vec: Pustila som si do toho Intro od The xx a predstavila som si scénu, kostýmy, prostredie a pod. Samotné repliky som sa snažila "vpasovávať" do tých "pasáží" tej hudby a týmpádom to bolo pre mňa zábavnejšie a trochu možno dramatickejšie. Keď nasledovala pieseň zboru, počkala som si na refrén, kedy som si predstavila tých mnoho dunivých hlasov a celú tú atmosféru a začala do toho akokeby spievať. Musím povedať, že fakt ma to bavilo, Antigonu som si (prekvapivo) obľúbila a prečítam si ju ešte raz, možno aj takýmto spôsobom.

Hneď za tým je film a videoklipy. Čo sa týka filmov, mám rada také tie "čudné." Ja ich tak volám, no sama neviem, prečo. Patria medzi ne Nanič chlapec, Charlieho malé tajomstvá, Obsluhoval som anglického kráľa či Nedotknuteľní. Všímam si asi všetko, scénu, kulisy, kostýmy, dokonca nasvietenie a strih, hudbu (aj cez dialógy), no samozrejme, medzitým sa naplno venujem deju. Asi to bude tým, že povolanie réžia sa nedávno posunulo na prvú priečku a vykoplo odtiaľ architektúru (a keby aj nie, aj pri filme potrebujú architektov, v tom by som sa teda videla). Čo sa týka týchto štyroch filmov, ktoré som vymenovala (aj viacerých, samozrejme), páčili sa mi po všetkých stránkach, či už dejovej alebo po stránke prevedenia.

To isté platí aj o videoklipoch, ešte dokonca aj s tým, že vám popri tom hrá hudba. Mám rada klipy, kde sa odohráva nejaký príbeh. Určite musím spomenúť pesničky Wildest Dreams a Blank Space od Taylor Swift. Zbožňovala som ich už aj tak, no musím povedať, že tie klipy fakt stoja za to! Stále si ich rada len tak celé pozriem, ako to bolo aj teraz. Ďalej je to The Nights od Aviciho, poskladaný z vlastných videí Roryho Kramera. Macklemore má vždy skvelú hudbu, no čo sa týka videolipov, najviac sa mi páči Wings... A tiež aj Wings od Birdy. V neposlednom rade je to aj klip k pesničke Ty a Já od Kryštofa, Summertime Sadness od Lany del Rey má zase úplne inú atmosféru, Give me Love od Eda Sheerana či Afterglow od Wilkinson. Je toho viac, čo poznám a rada by som napísala, ale už je to aj tak dosť dlhé. Keď poznáte niečo také vy, rozhodne dajte vedieť, možno sa znova niečím inšpirujem. Dobrý videoklip je pre mňa spojením prvej dokonalosti a druhej dokonalosti. A tými sú hudba a film.

Dosť ma inšpirujú príbehy... Ale... Také tie "vytrhnuté z kontextu." Nemusím sa dozvedieť ani mená postáv, ani prostredie, koľko majú rokov či čomu sa venujú. Stačí, ak sú na zopár riadkoch napísané ich postrehy napríklad pri ceste domov. No takýchto príbehov nie je veľa. Poznám však pár ľudí, fakt len pár, ktorí to dokážu. Dať tam tú správnu atmosféru, že hoci je toho málo, úplne to stačí. To, ako sa to vyvíja ďalej si viem domyslieť a v hlave popremýšľať o dvadsiatich možnostiach, ako to bolo ďalej. Raz som niečo také chcela vyjadriť v tomto príbehu, tak si ho môžete prečítať. A hovorím tomu nekonečné umenie. Tiež mám rada aj otvorené konce. Aj o taký som sa snažila v tom spomínanom príbehu a myslím, že sa mi to aj celkom podarilo, keďže ľudia navrhli asi 5-6 rôznych alternatív, ako sa to skončilo alebo mohlo skončiť. Sama sa musím priznať, že niektoré z nich by mi asi nikdy nenapadli. No presne toto donúti aj ľudí, ktorí sa nezaujímajú o umenie, pripustiť aspoň na chvíľu fantáziu k moci a popremýšľať o tom, čo sa mohlo diať ďalej.
Sama píšem príbehy, denne mi hlavou koluje niekoľko nápadov. Je to ale trochu čudné. Niečo napíšem, uložím si to do počítača a... nič! Nemá to pre mňa až také čaro. Preto by som chcela písať na písacom stroji. Možno aj jeden budem mať, tak dúfam, že to vyjde.

Nebojte sa, už sa pomaly blížim ku koncu...
V neposlednom rade ma inšpirujú ľudia. Vo všeobecnosti. Tí, ktorých stretnem bežne na ulici - najčastejšie to býva oblečením, no niekedy je to možno aj o niečom inom. To ale teraz vysvetliť neviem.
Z ľudí ešte vyberiem menšie podskupiny...
   fotografi - umelci, ktorí dokážu nádherne zachytiť detaily, pohrať sa so svetlom a dodať okamihom nádhernú atmosféru.
   muzikanti - je jedno, či sú známejší alebo nie. Minule som vám písala o skupine úžasných talentovaných ľudí. V priebehu niekoľkých minút vedia všetko zrýmovať a pridať k tomu hudbu. Stále sú dobre naladení a ide z nich nekonečná energia. Tí ma skutočne dokážu nabiť energiou.
Určite by som mala spomenúť aj Beu, ktorá niekedy napíše nejaký ten komentár. Keď neviete, niekedy som hrala na klavíri, potom som prestala a neskôr dva roky ľutovala, že prečo som to urobila. Tak som celé minulé letné prázdniny uvažovala nad tým, že dobre, ak nebude klavír (lebo doma ho už nemáme kam dať), tak že gitara je skladnejšia a ja jednoducho musím na niečom hrať, inak by to nešlo. Len som ešte stále váhala. Práve Bea ma ale niekedy v septembri/októbri minulého roka pozvala na svoj koncert. Akonáhle začali hrať, povedala som si: "Dobre, MUSÍM MAŤ GITARU!" A práve vďaka tomu jednému krátkemu okamihu hrám na gitare už 9 mesiacov, teraz mám dokonca druhú a robí mi to obrovskú radosť. A možno to dokonca vyzerá tak, že bude aj klavír, nie síce práve doma, ale z 110 kilometrov sa jeho vzdialenosť zmenší na "len" 25. Ďakujem!
A toto je teda čudné, ale mňa inšpiruje aj človek s gitarou na chrbte či v ruke aj vtedy, keď okolo mňa len jednoducho prejde. Milujem totiž umelcov, či už hudobníkov, maliarov, spisovateľov...
   maliari - možno je to taký predsudok, ale jednoducho maliari (a umelci vo všeobecnosti) ma fascinujú. Úplne. Majú v sebe niečo také...iné. Každý umelec má predstavivosť a okrem reálneho sveta ešte jeden. Pri každom je to úplne iné a asi to sa mi na to tak páči.
   spisovatelia/básnici - tak isto, ako to je pri maliaroch, ale aj to, čo som spomínala vyššie pri príbehoch.
   tanečníci - teraz mám na mysli všetky štýly, od klasických až po hip-hop (pre mňa, za mňa). Zo všetkých štýlov asi najviac obdivujem balet, ja sama som chcela byť baletka asi odkedy som mala 5 rokov, no keď som počula argument, že "to som mala začať už skôr," tak som to vzdala. Ja sama som nevedela, že vtedy by bol ešte skvelý čas na začatie s baletom, takže som na to trochu doplatila. Potom som na balet aj chodila, no ten sa nejako zrušil, takže zase nič. Ale inak doteraz to obdivujem, či už taký ten klasický balet alebo jeho modernejšie podoby.

Okrem tohto sú to ešte ročné obdobia, počasie, more, vlny, majáky, mlyny, les, veľkomestá, Rakúsko, farby, svetlo, tma a podobné divné veci. Ja som asi ten najviac inšpirovaný človek na svete. Ak je niekto na tom podobne, dajte vedieť.
Kto sa dočítal až tu, ale fakt až tu, napíšte do komentára mám rád/a mopslíky alebo mi napíšte, čo najviac inšpiruje vás a či môžu byť raz za čas aj tekéto kecacie články.
Tento konkrétny trvalo spraviť mesiac a štyri hodiny, počas ktorých som ho písala a dávala nejako dokopy. Snáď sa to aj niekomu páčilo. :)

Povedala som si, že ak už dlho na blog nič nepridám, tak nech ten prvý článok po pauze za niečo stojí. Chcela som napísať iný, no na ten potrebujem aj fotky, ktoré na počítači nemám, a kým si ich nejako dám dokopy a prepošlem z notebooku, bude to trvať dlho. Preto mi celkom koniec septembra hrá do kariet (či je to správne, alebo nie, spojenie do karát nemám rada, tak som použila toto), aby som mohla vydať ďalší playlist.

Adresa: Námestie sv. Egídia 44, Poprad - napravo od papiernictva Koh-i-noor, pred vchodom je niečo ako skrinka so zrkadlom (ale bez zrkadla) s knihami (o tom potom) a nad dverami napísané Vstúpte... Samotná kaviareň sa nachádza na prvom poschodí, no ono vás to už bude navigovať.

Ak hľadáte širokú ponuku chutných lahodností, toto je to pravé miesto. Môžete si vybrať, či chcete kávu, milkshake, smoothie, šalát, niečo iné na jedenie či raňajkové menu. Všetko je chutné a pripravené z kvalitných surovín, väčšinou bez múky, vajíčok... Jednoducho raw. Samozrejme, za všetko toto si musíte priplatiť viac, no oplatí sa ísť tam raz za čas.

Čo ale musím spomenúť, je tá atmosféra. Interiér je zariadený v retro štýle, všetko sa úžasne dopĺňa a predsa je každý kúsok nábytku iný. Bola som tam len dvakrát, no cítila som sa presne ako na návšteve u nejakého známeho.

Aby som ešte doplnila to, čo som na začiatku naznačila... Nachádza sa tu aj komunitná knižnica, ďalší skvelý nápad! Jednoducho si vezmete nejakú knihu a prinesiete druhú z domova. Ak však máte čas, môžete si tam posedieť na sedačke, dať si niečo chutné a začítať sa do niektorej z kníh, ktoré tam majú, či aspoň prelistovať si časopisy z 30.-40.tych rokov. 

Pozitíva: interiér, atmosféra, personál, všetko, čo si objednáte, knihy...
Negatíva: možno cena niektorých jedál, no rozhodne to nie je na skrachovanie :)