Potrebujeme:
- 1 šálku mlieka
- 2 lyžičky Nutelly
- 1 lyžičku kakaa
- štipku soli

Všetko to spolu za stáleho miešania prihrejeme. Prelejeme do nejakého pekného hrnčeka. Ak chceme mať takú tú echt tumblr vianočnú náladu, dajme na to šľahačku, odfoťme pri nejakých svetielkach alebo hrubých ponožkách a postnime na Instagram. to už ale v recepte nebolo

 November a december sú moje najobľúbenejšie mesiace. Som fakt rada, keď mám na ne potom ako spomínať. Hlavne, keď to je prostredníctvom pesničiek, ktoré som najviac počúvala.
Ešte cez prázdniny sa mi v Anglicku páčila hudba v reklame na Jeep Renegade a chcela som si zistiť, ako sa tá pesnička volá. Potom ma však uchvátila pieseň Wings z reklamy na Lloyds Bank (ktorú si pozrite, je fakt super) a na tú prvú som akosi zabudla. Ale predsa len sa stalo, že tá pesnička si ku mne nejako našla cestu.

Vo štvrtok 12.11 si nás vzali do parády naši tretiaci, aby sa mohli nachvíľu vyžívať v trýznení prvákov. Mali sme byť v škole o pol piatej, aj keď cechovačka sa začínala o piatej, ale každý z nás to mal tak hlboko... niekde, takže sa to celé posunulo.

Mali sme si dať na seba nejaké kreatívne a (podľa možností) aj strašidelné masky, ako to bolo, uvidíte na fotkách.
Keďže sme bilingválne gymnázium, nemohli si ani vybrať lepšiu tému ako Deutsch Horror Story, čo je aj celkom reálne a o to strašidelnejšie. Na miesto konania (lebo "telocvičňa" je moc trápna... a mainstream) nás sprevádzala tma a rad sviečok na oboch stranách chodby. Za burácajúceho potlesku a hudby sme vstupovali na "scénu." Priebeh cechovačky asi už každý pozná, tie úlohy neboli až také zlé. O niečo horší bol bufet "za odmenu," kde sme sa po každej úlohe mali občerstviť. Ja som jedla niečo štipľavé, sladké a kyslé zabalené v dvoch plátkoch rohlíka a zapila som to octom. Ale niesla som to ešte celkom dobre.

Po cechovačke bola... Diskotéka. Nečakane. Ja som síce známy hejter všetkých školských "diskoték," ktoré sa začínajú o 10-tej a končia o 13-tej, všade je plno svetla, DJ robí buď učiteľ informatiky, ktorý pustí Žijeme len raz a Gangham Style a je spokojný, alebo učiteľ nemčiny, ktorý akurát tak niečo pokazí a potom to nejde. Okrem toho, všetci učitelia stoja okolo celej telocvične a nikomu nedovolia nikam odísť. Teraz to tak ale nebolo. Všade bola tma, DJ bol profesionál a doniesol so sebou aj osvetlenie, všetky detaily boli prepracované a čo som si ja všimla, dozeral na nás len jeden učiteľ.

 niektoré fotky od Deejay Daniel.

Nejak zase som sa celkom dlho odhodlávala napísať tento článok... Teda vôbec nejaký článok. Vždy na to nebol čas alebo chuť. Veru že tá chuť práve prišla, akurát že rovno pred najobávanejšou písomkou tohto týždňa. Ale to je jedno. V očiach nemčinárky som asi niečo ako genius, hoci to už som boal aj na začiatku roka, keď som jej vymenúvala všetky svoje záľuby a ona len pozerala, ako to stíham.

Mezitým som sa v prvom ročníku prihlásila aj na klavír. Len tak, sama od seba a zrazu v jeden deň, takže som prišla domov s tým, že budem chodiť na klavír. To sa mi tiež celkom páčilo, ale musím sa priznať, že po chvíli ma to prestalo baviť. Bola som síce celkom dobrá a na súťažiach sa mi darilo, no nikdy som necvičila a ani som poriadne nechodila na tie hodiny. Je pravda, že moja učiteľka nebola až taká príjemná, ale nebolo to len kvôli tomu. Tak som po troch rokoch skončila s klavírom a o rok na to aj s flautou...

Asi v roku 2011 sa vo mne nejako znova ozvala túžba po hudbe. Jasné, že som medzitým počúvala hudbu, ale to sa mi zdá príliš také pasívne. Začala som ľutovať to, že som sama sebe dovolila, aby som s klavírom skončila a znova som rozmýšľala o tom, prečo som nešla na balet (hoci, ako 5-ročná som sotva vedela rozlíšiť, či som na to stará, alebo nie. Jednoducho, to, čo sa povedalo, bola pravda...). Nemala by som problém znova sa nejako učiť na klavíri, akurát už sme doma žiaden nemali. Takto som sa ľutovala asi do leta 2014. Potom mi zrazu napadlo: "Dobre, Dominika, klavír je dávno passé. Ale čo takto gitara? Tá je predsa skladnejšia." Zdalo sa mi to ako celkom zaujímavá myšlienka, ale váhala som. Či ma to bude baviť.... Či mi to pôjde... No viete predsa ako.

Už teda tak trochu poznáte tú historku, kedy ma niekedy v októbri pozvala Bea na svoj koncert. Práve to bol ten prelomový moment v mojom živote. Keď totiž začali hrať, v tej sekunde som si povedala: "Ok, CHCEM hrať na gitare." Môj pôvodný plán bol taký, že vyhrabem z pôjdu otcovu starú gitaru, dám si ju opraviť, niečo sa na nej naučím a uvidím, ako to bude ďalej. Buď ma to bude baviť, alebo nie. Nechcela som hneď na začiatku vyhodiť nejakých 150 eur na novú gitaru, ktorú by som potom možno tak či tak nevyužívala. Akurát s tou starou to bolo trochu komplikovanejšie, keďže sa nechádzala pár desiatok kilometrov od miesta, kde bývam. Celý čas som rodičov dusila tým, že kedy mi prinesú tú gitaru, že už na nej čo najskôr chcem začať hrať.

Zrazu bol štedrý večer a gitara ešte stále nikde. Už som mala v pláne, že pred večerou alebo najneskôr na druhý deň si po ňu hneď pôjdem, keďže sme neboli doma a... To je jedno. V kútiku duše som ale dúfala, že to, čo mi stále tvrdili, že nemajú čas a nechce sa im, je klamstvo, no ak by to tak bolo, považovala by som to skôr za zázrak. Ale zázraky sa stávajú... Pod stromčekom sa majestátne vynímala... No učebnica matematiky asi nie... Na chvíľu som zauvažovala, či to nie je len puzdro a v skutočnosti tam žiadna gitara nie je, lebo sa mi to zdalo príliš dobré na to, aby to jednoducho bola pravda. Kým sme sa ešte museli odfotiť, dotka som sa toho, či vo vnútri aj niečo je. A bolo! Dalo by sa teda povedať, že sa mi splnil sen.

Je pravda, že sa učím len sama pre seba a nie je to nič profesionálne, no celkom mi to robí radosť a stále ma to baví. Rada by som mala nejakého človeka, ktorý má čas a vie hrať na gitare, aby ma to naučil, ale na to si musím ešte počkať a dovtedy sa nejako učiť sama. Dokonca to vyzerá aj tak, že predsa len by som sa znova učila hrať na klavíri, no na to treba ešte dosť presvedčania a vybavovania nejakých vecí, čo teda nie je celkom jednoduché, ale pôjde to.

Určite by som si v blízkej dobe chcela založiť kapelu, ale na to je tiež nedostatok ľudí... Alebo teda nedostatok ambicióznych ľudí.
Jasné, mojím snom je hrať na husliach, basovej a akustickej gitare, base, bicích atď, ale zase všetko treba postupne (a s mierou).
Inak teda rada spievam a hudbu počúvam nonstop. Keď chodila v televízii prvá SuperStar, dúfala som, aby to vydržalo až dovtedy, kým nebudem mať 15 rokov, že sa prihlásim. Je to tu, aj vek, aj SuperStar, no popravde, svojmu hlasu som sa absolútne nevenovala a je to poznať, takže by som na to nemala.
...ale nie o tom bol tento článok.

Týmto článkom som chcela povedať to, čo hovorím každému, kto chce s niečím skončiť. To, že som nechala klavír bola tá najhoršia chyba v mojom živote! Preto si myslím, že ľudia by sa nemali zvdávať niečoho, čo už robia dlho a baví ich to. Aj keď to možno nie je teraz ľahké, potom by svoje rozhodnutie ľutovali, podobne ako ja.

Ešte pred necelým polrokom som spomínala, že tento blog má prívlastok hudobný, aj keď taký v podstate nie je. Teraz mám pocit, že tá hudba začína zapĺňať viac, ako by som si niekedy pomyslela. Včera som tak trochu rozmýšľala nad tým, že najlepšia stredná škola pre mňa by bolo asi konzervatórium alebo nejaká umelecká. Celý deň (a každý deň) by som bola v kontakte s hudbou, zlepšovala by som sa v hre na hudobných nástrojoch a robila to, čo ma baví. Na druhej strane, vždy rozmýšľam viac rozumne ako podľa toho, čo chcem, a preto som si vybrala nemeckú školu. Popravde, ak by taká v Poprade nebola, tak by som to neriešila, pokračovala by som na normálnom gymnáziu. Keď ale mám šancu naučiť sa po nemecky na úrovni rodného jazyka, tak prečo nie?

Ak by som pokračovala ďalej, asi by to skončilo dilémou, kam ísť na vysokú. Ešte stále sa rozhodujem mezi dvoma možnosťami (ešte jedna ďalšia je tiež celkom možná), no to by bolo nadlho.

Dnes vám teda chcem predstaviť ďalšiu skupinu talentovaných ľudí, ktorú sa oplatí počúvať. Poznám ich už asi rok a pol a ešte ma neprestali baviť. Robia najmä covery na známe pesničky. Napriek tomu však majú milióny fanúšikov a chodia na turné.

Veľa o nich už nebudem písať, keďže už 45 minút som sa mala učiť. Takže, Pentatonix je americká vokálna skupina. Tvorí ju päť mladých ľudí, a tými sú Kevin, Kirstin, Scott, Avi a Mitch. Ja osobne si myslím, že je to fakt rôznorodá partička (iné slovo poruke nebolo).
V hudobnej show Sing-off vyhrali prvé miesto a spolupracovali aj so známejšími ľuďmi, ako je napr. huslistka Lindsey Stirling (pesničky Radioaktive a Papaoutai).

Upozornenie: Tento článok nie je vhodný pre ľudí, ktorí majú momentálne málo času a potrebujú sa ísť učiť. Je možné, že po jeho dočítaní (ak ho niekto vôbec dočíta) budete premotivovaní a nebude sa vám chcieť robiť to, čo musíte. 
Upozornenie 2: Tento článok nie je až taký dlhý, ako sa zdá. Vážne! :D

Na tento článok som sa tešila, ale aj odhodlávala asi mesiac. Môj najväčší problém je, že veľa myslím a všetko vymyslím, no neviem to vysvetliť. Či už je to nejaký môj nový nápad alebo učivo z matematiky. Preto aj tu, na blogu, častokrát vznikajú nezrozumiteľné dlhé súvetia a som fakt rada, ak im aj niekto rozumie. Každopádne, dnes sa pokúsim popasovať sa s týmto článkom.

Asi 5 minút už čumím na obrazovku, počúvam Uncover a rozmýšľam nad tým, ako napísať, odkiaľ beriem inšpiráciu. Prišla som len na to, že je to niečo ako urobiť zo zapaľovača model motorky. Viete, čo je na začiatku a viete, čo z toho bude na konci. Ale ani za nič netušíte, čo sa medzitým udialo. btw. ten chlapec z klipu Uncover je presne taký, akého som si predstavovala Tobiasa z Divergencie ešte predtým, ako som videla film. Herec ma dosť sklamal, napriek tomu, že mal byť ďalším idolom, mne pripomína len bývalého spolužiaka, ktorý ním rozhodne nebol...
A teraz už vážne...
Len aby bolo jasno, nejde o nijakú konkrétnu inšpiráciu, len o takú všeobecnú. (A to je môj ďalší problém, všetko je o všeobecnosti - ja sa smejem len tak zo všeobecnosti, som šťastná len tak zo všeobecnosti atď...)

Asi prvý a najväčší zdroj inšpirácie je hudba. Veď akoby aj nie, keď ja som taký musician. Stačí, keď si pustím nejakú pesničku a akoby to bol pre predstavivosť pokyn, aby začala vymýšľať videoklip, film, nový život, vesmír, príbehy... Vždy je to také neplánované a spontánne, no niekedy, keď skutočne chcem na niečo prísť, lebo máme do školy napríklad napísať príbeh, tak vždy najprv strávim niekoľko minút polhodinu hľadaním pesničky, ktorá sa mi do toho hodí a tú potom počúvať tak dlho, kým nie som s príbehom hotová. Presvedčila som sa o tom aj nedávno, keď sme si mali prečítať Antigonu. Bol večer a veruže sa mi do toho veľmi nechcelo, o to viac, že takúto literatúru som nikdy nemala v láske. No vymyslela som jednu super vec: Pustila som si do toho Intro od The xx a predstavila som si scénu, kostýmy, prostredie a pod. Samotné repliky som sa snažila "vpasovávať" do tých "pasáží" tej hudby a týmpádom to bolo pre mňa zábavnejšie a trochu možno dramatickejšie. Keď nasledovala pieseň zboru, počkala som si na refrén, kedy som si predstavila tých mnoho dunivých hlasov a celú tú atmosféru a začala do toho akokeby spievať. Musím povedať, že fakt ma to bavilo, Antigonu som si (prekvapivo) obľúbila a prečítam si ju ešte raz, možno aj takýmto spôsobom.

Hneď za tým je film a videoklipy. Čo sa týka filmov, mám rada také tie "čudné." Ja ich tak volám, no sama neviem, prečo. Patria medzi ne Nanič chlapec, Charlieho malé tajomstvá, Obsluhoval som anglického kráľa či Nedotknuteľní. Všímam si asi všetko, scénu, kulisy, kostýmy, dokonca nasvietenie a strih, hudbu (aj cez dialógy), no samozrejme, medzitým sa naplno venujem deju. Asi to bude tým, že povolanie réžia sa nedávno posunulo na prvú priečku a vykoplo odtiaľ architektúru (a keby aj nie, aj pri filme potrebujú architektov, v tom by som sa teda videla). Čo sa týka týchto štyroch filmov, ktoré som vymenovala (aj viacerých, samozrejme), páčili sa mi po všetkých stránkach, či už dejovej alebo po stránke prevedenia.

To isté platí aj o videoklipoch, ešte dokonca aj s tým, že vám popri tom hrá hudba. Mám rada klipy, kde sa odohráva nejaký príbeh. Určite musím spomenúť pesničky Wildest Dreams a Blank Space od Taylor Swift. Zbožňovala som ich už aj tak, no musím povedať, že tie klipy fakt stoja za to! Stále si ich rada len tak celé pozriem, ako to bolo aj teraz. Ďalej je to The Nights od Aviciho, poskladaný z vlastných videí Roryho Kramera. Macklemore má vždy skvelú hudbu, no čo sa týka videolipov, najviac sa mi páči Wings... A tiež aj Wings od Birdy. V neposlednom rade je to aj klip k pesničke Ty a Já od Kryštofa, Summertime Sadness od Lany del Rey má zase úplne inú atmosféru, Give me Love od Eda Sheerana či Afterglow od Wilkinson. Je toho viac, čo poznám a rada by som napísala, ale už je to aj tak dosť dlhé. Keď poznáte niečo také vy, rozhodne dajte vedieť, možno sa znova niečím inšpirujem. Dobrý videoklip je pre mňa spojením prvej dokonalosti a druhej dokonalosti. A tými sú hudba a film.

Dosť ma inšpirujú príbehy... Ale... Také tie "vytrhnuté z kontextu." Nemusím sa dozvedieť ani mená postáv, ani prostredie, koľko majú rokov či čomu sa venujú. Stačí, ak sú na zopár riadkoch napísané ich postrehy napríklad pri ceste domov. No takýchto príbehov nie je veľa. Poznám však pár ľudí, fakt len pár, ktorí to dokážu. Dať tam tú správnu atmosféru, že hoci je toho málo, úplne to stačí. To, ako sa to vyvíja ďalej si viem domyslieť a v hlave popremýšľať o dvadsiatich možnostiach, ako to bolo ďalej. Raz som niečo také chcela vyjadriť v tomto príbehu, tak si ho môžete prečítať. A hovorím tomu nekonečné umenie. Tiež mám rada aj otvorené konce. Aj o taký som sa snažila v tom spomínanom príbehu a myslím, že sa mi to aj celkom podarilo, keďže ľudia navrhli asi 5-6 rôznych alternatív, ako sa to skončilo alebo mohlo skončiť. Sama sa musím priznať, že niektoré z nich by mi asi nikdy nenapadli. No presne toto donúti aj ľudí, ktorí sa nezaujímajú o umenie, pripustiť aspoň na chvíľu fantáziu k moci a popremýšľať o tom, čo sa mohlo diať ďalej.
Sama píšem príbehy, denne mi hlavou koluje niekoľko nápadov. Je to ale trochu čudné. Niečo napíšem, uložím si to do počítača a... nič! Nemá to pre mňa až také čaro. Preto by som chcela písať na písacom stroji. Možno aj jeden budem mať, tak dúfam, že to vyjde.

Nebojte sa, už sa pomaly blížim ku koncu...
V neposlednom rade ma inšpirujú ľudia. Vo všeobecnosti. Tí, ktorých stretnem bežne na ulici - najčastejšie to býva oblečením, no niekedy je to možno aj o niečom inom. To ale teraz vysvetliť neviem.
Z ľudí ešte vyberiem menšie podskupiny...
   fotografi - umelci, ktorí dokážu nádherne zachytiť detaily, pohrať sa so svetlom a dodať okamihom nádhernú atmosféru.
   muzikanti - je jedno, či sú známejší alebo nie. Minule som vám písala o skupine úžasných talentovaných ľudí. V priebehu niekoľkých minút vedia všetko zrýmovať a pridať k tomu hudbu. Stále sú dobre naladení a ide z nich nekonečná energia. Tí ma skutočne dokážu nabiť energiou.
Určite by som mala spomenúť aj Beu, ktorá niekedy napíše nejaký ten komentár. Keď neviete, niekedy som hrala na klavíri, potom som prestala a neskôr dva roky ľutovala, že prečo som to urobila. Tak som celé minulé letné prázdniny uvažovala nad tým, že dobre, ak nebude klavír (lebo doma ho už nemáme kam dať), tak že gitara je skladnejšia a ja jednoducho musím na niečom hrať, inak by to nešlo. Len som ešte stále váhala. Práve Bea ma ale niekedy v septembri/októbri minulého roka pozvala na svoj koncert. Akonáhle začali hrať, povedala som si: "Dobre, MUSÍM MAŤ GITARU!" A práve vďaka tomu jednému krátkemu okamihu hrám na gitare už 9 mesiacov, teraz mám dokonca druhú a robí mi to obrovskú radosť. A možno to dokonca vyzerá tak, že bude aj klavír, nie síce práve doma, ale z 110 kilometrov sa jeho vzdialenosť zmenší na "len" 25. Ďakujem!
A toto je teda čudné, ale mňa inšpiruje aj človek s gitarou na chrbte či v ruke aj vtedy, keď okolo mňa len jednoducho prejde. Milujem totiž umelcov, či už hudobníkov, maliarov, spisovateľov...
   maliari - možno je to taký predsudok, ale jednoducho maliari (a umelci vo všeobecnosti) ma fascinujú. Úplne. Majú v sebe niečo také...iné. Každý umelec má predstavivosť a okrem reálneho sveta ešte jeden. Pri každom je to úplne iné a asi to sa mi na to tak páči.
   spisovatelia/básnici - tak isto, ako to je pri maliaroch, ale aj to, čo som spomínala vyššie pri príbehoch.
   tanečníci - teraz mám na mysli všetky štýly, od klasických až po hip-hop (pre mňa, za mňa). Zo všetkých štýlov asi najviac obdivujem balet, ja sama som chcela byť baletka asi odkedy som mala 5 rokov, no keď som počula argument, že "to som mala začať už skôr," tak som to vzdala. Ja sama som nevedela, že vtedy by bol ešte skvelý čas na začatie s baletom, takže som na to trochu doplatila. Potom som na balet aj chodila, no ten sa nejako zrušil, takže zase nič. Ale inak doteraz to obdivujem, či už taký ten klasický balet alebo jeho modernejšie podoby.

Okrem tohto sú to ešte ročné obdobia, počasie, more, vlny, majáky, mlyny, les, veľkomestá, Rakúsko, farby, svetlo, tma a podobné divné veci. Ja som asi ten najviac inšpirovaný človek na svete. Ak je niekto na tom podobne, dajte vedieť.
Kto sa dočítal až tu, ale fakt až tu, napíšte do komentára mám rád/a mopslíky alebo mi napíšte, čo najviac inšpiruje vás a či môžu byť raz za čas aj tekéto kecacie články.
Tento konkrétny trvalo spraviť mesiac a štyri hodiny, počas ktorých som ho písala a dávala nejako dokopy. Snáď sa to aj niekomu páčilo. :)