Nejak zase som sa celkom dlho odhodlávala napísať tento článok... Teda vôbec nejaký článok. Vždy na to nebol čas alebo chuť. Veru že tá chuť práve prišla, akurát že rovno pred najobávanejšou písomkou tohto týždňa. Ale to je jedno. V očiach nemčinárky som asi niečo ako genius, hoci to už som boal aj na začiatku roka, keď som jej vymenúvala všetky svoje záľuby a ona len pozerala, ako to stíham.

Mezitým som sa v prvom ročníku prihlásila aj na klavír. Len tak, sama od seba a zrazu v jeden deň, takže som prišla domov s tým, že budem chodiť na klavír. To sa mi tiež celkom páčilo, ale musím sa priznať, že po chvíli ma to prestalo baviť. Bola som síce celkom dobrá a na súťažiach sa mi darilo, no nikdy som necvičila a ani som poriadne nechodila na tie hodiny. Je pravda, že moja učiteľka nebola až taká príjemná, ale nebolo to len kvôli tomu. Tak som po troch rokoch skončila s klavírom a o rok na to aj s flautou...

Asi v roku 2011 sa vo mne nejako znova ozvala túžba po hudbe. Jasné, že som medzitým počúvala hudbu, ale to sa mi zdá príliš také pasívne. Začala som ľutovať to, že som sama sebe dovolila, aby som s klavírom skončila a znova som rozmýšľala o tom, prečo som nešla na balet (hoci, ako 5-ročná som sotva vedela rozlíšiť, či som na to stará, alebo nie. Jednoducho, to, čo sa povedalo, bola pravda...). Nemala by som problém znova sa nejako učiť na klavíri, akurát už sme doma žiaden nemali. Takto som sa ľutovala asi do leta 2014. Potom mi zrazu napadlo: "Dobre, Dominika, klavír je dávno passé. Ale čo takto gitara? Tá je predsa skladnejšia." Zdalo sa mi to ako celkom zaujímavá myšlienka, ale váhala som. Či ma to bude baviť.... Či mi to pôjde... No viete predsa ako.

Už teda tak trochu poznáte tú historku, kedy ma niekedy v októbri pozvala Bea na svoj koncert. Práve to bol ten prelomový moment v mojom živote. Keď totiž začali hrať, v tej sekunde som si povedala: "Ok, CHCEM hrať na gitare." Môj pôvodný plán bol taký, že vyhrabem z pôjdu otcovu starú gitaru, dám si ju opraviť, niečo sa na nej naučím a uvidím, ako to bude ďalej. Buď ma to bude baviť, alebo nie. Nechcela som hneď na začiatku vyhodiť nejakých 150 eur na novú gitaru, ktorú by som potom možno tak či tak nevyužívala. Akurát s tou starou to bolo trochu komplikovanejšie, keďže sa nechádzala pár desiatok kilometrov od miesta, kde bývam. Celý čas som rodičov dusila tým, že kedy mi prinesú tú gitaru, že už na nej čo najskôr chcem začať hrať.

Zrazu bol štedrý večer a gitara ešte stále nikde. Už som mala v pláne, že pred večerou alebo najneskôr na druhý deň si po ňu hneď pôjdem, keďže sme neboli doma a... To je jedno. V kútiku duše som ale dúfala, že to, čo mi stále tvrdili, že nemajú čas a nechce sa im, je klamstvo, no ak by to tak bolo, považovala by som to skôr za zázrak. Ale zázraky sa stávajú... Pod stromčekom sa majestátne vynímala... No učebnica matematiky asi nie... Na chvíľu som zauvažovala, či to nie je len puzdro a v skutočnosti tam žiadna gitara nie je, lebo sa mi to zdalo príliš dobré na to, aby to jednoducho bola pravda. Kým sme sa ešte museli odfotiť, dotka som sa toho, či vo vnútri aj niečo je. A bolo! Dalo by sa teda povedať, že sa mi splnil sen.

Je pravda, že sa učím len sama pre seba a nie je to nič profesionálne, no celkom mi to robí radosť a stále ma to baví. Rada by som mala nejakého človeka, ktorý má čas a vie hrať na gitare, aby ma to naučil, ale na to si musím ešte počkať a dovtedy sa nejako učiť sama. Dokonca to vyzerá aj tak, že predsa len by som sa znova učila hrať na klavíri, no na to treba ešte dosť presvedčania a vybavovania nejakých vecí, čo teda nie je celkom jednoduché, ale pôjde to.

Určite by som si v blízkej dobe chcela založiť kapelu, ale na to je tiež nedostatok ľudí... Alebo teda nedostatok ambicióznych ľudí.
Jasné, mojím snom je hrať na husliach, basovej a akustickej gitare, base, bicích atď, ale zase všetko treba postupne (a s mierou).
Inak teda rada spievam a hudbu počúvam nonstop. Keď chodila v televízii prvá SuperStar, dúfala som, aby to vydržalo až dovtedy, kým nebudem mať 15 rokov, že sa prihlásim. Je to tu, aj vek, aj SuperStar, no popravde, svojmu hlasu som sa absolútne nevenovala a je to poznať, takže by som na to nemala.
...ale nie o tom bol tento článok.

Týmto článkom som chcela povedať to, čo hovorím každému, kto chce s niečím skončiť. To, že som nechala klavír bola tá najhoršia chyba v mojom živote! Preto si myslím, že ľudia by sa nemali zvdávať niečoho, čo už robia dlho a baví ich to. Aj keď to možno nie je teraz ľahké, potom by svoje rozhodnutie ľutovali, podobne ako ja.