októbra 2016

, by Dominica

pearls in the fountain

Ešte pred rokom žil pokojným životom. Dennodenne chodil do práce, ktorá ho miestami deprimovala, no bol to jeho jediný príjem. Na experimentovanie so svojimi snami z mladosti nemal dosť odvahy.

"Keď vyrastiem, budem spisovateľ," hovoril si ako malé dieťa. Vždy, keď chlapci z ulice hrali vonku futbal, on sedel doma a čítal knihy. O niečo neskôr začal písať prvé príbehy. Vždy sa previezol na bicykli až k smutnej vŕbe stojacej na lúke vedľa malého potôčika. Odtiaľ pozoroval mesto, trochu špinavé, zanedbané, rozhodne nevyzeralo lákavo, no on ho mal rád. Vtedy si to neuvedomoval, no tam bol pred vojnou v bezpečí.

Teraz to bolo podobné. Žil na mieste, ktoré bolo pomerne izolované od zvyšku sveta. Mal tu všetko, čo potreboval. Len nie to, čo chcel. Zapadol do stereotypu, ktorý sa točil len okolo toho nepríjemného miesta. Zabudol, aké je to vyjsť von a stretávať sa s ostatnými ľuďmi, nie len s tými, o ktorých sa nedobrovoľne musel starať. Už si myslel, že takto tu bude kysnúť až do smrti, keď do zariadenia prijali novú pacientku.

Nevyzerala, že by bola chorá. Vlastne sa javila ako celkom elegantná dáma. Napriek situácii sa každé ráno vzorne namaľovala a dlhú nemocničnú košeľu vymenila za priľahlý kostým, klobúk a perly. Ošetrovatelia ju v tom nechali, keďže sám psychiater ich prehovoril, že to môže prispieť k úspešnému pokroku v jej terapii.

Často ju vídaval sedávať na chodbe pri veľkom okne smerujúcom do francúzskej záhrady. Raz si k nej prisadol. Nebol si celkom istý, či si ho vôbec všimla. Pohľad mala neprítomný, upretý na starú kamennú fontánu, v ktorej na nazbieranej vode po daždi plávalo zopár opadaných listov.

"Ako sa máte?" prerušil mlčanie a pozrel na ňu.

"Ako asi?" odvetila mu celkom slabým hlasom. Trochu sa pomrvila na stoličke a premerala si ho pohľadom. Až teraz si uvedomila, že sa k nej neprihovoril jeden z pacientov, ale ošetrovateľ.

"Držíte ma zavretú v tejto klietke pre psychopatov. Ale ja k nim nepatrím. Chcem ísť von. Celé to tu je nanič. Aj svet je nanič."

"Kam by ste išli, ak by vás prepustili?" opýtal sa opatrne.

"Tam, kde mi bude lepšie," odpovedala celkom dôležito, no tajnostkársky. Bolo nezvyčajné, akým spôsobom sa niesla v týchto, pre ňu, krušných časoch.

Odvtedy sa takto stretávali každý deň. Z ich prvého dvojminútového rozhovoru sa stal omnoho dlhší a zmysluplnejší dialóg. Vždy preberali inú tému. Zabudli na prostredie okolo nich, na situáciu, v ktorej sa nachádzali. Zdalo sa im, akoby sa poznali večnosť a akoby sa len ako priatelia stretli niekde na káve. Boli si omnoho bližší ako smeli, no zároveň si uvedomovali, že vzťah pacientky s ošetrovateľom je prísne zakázaný.

Čas plynul. Medzitým do nefungujúcej fontány napršalo ešte viac vody a napadalo ešte viac lístia. Všetko to potom zakryl sneh, stromy naokolo postávali obnažené a skrivené pod ťarchou miliónov vločiek. Počasie sa znova zmenilo a prišiel prvý deň, keď bol vzduch teplejší a slnko už nezakrývali oblaky.

V ten deň sedela na tom istom mieste, kde sa stretli. Bolo to zároveň pvýkrát, čo ju videl usmiatu. Čakala naňho.

"Prepustili ma!" vykríkla, len čo ho uvidela. "Poď so mnou, niekam preč, niekam ďaleko..." snažila sa ho presvedčiť. Ani to netrvalo dlho, hneď mu do života prišla nová odvaha. Ešte večer podal výpoveď a odišli.

Prišli na stanicu. Podujal sa, že kúpi lístky, zatiaľ čo ho ona počká na nástupišti. Nevedel si predstaviť, že sa niečo takéto stalo práve jemu. Celý rozradostený sa s lískami v ruke vracal na nástupište, no ona tam nebola. Rozhliadol sa po peróne. Stál tam len výpravca a nejaký muž v sivom obleku s kufríkom v ruke. Trochu ho to znepokojilo. Začal očami prečesávať okolie, keď si ju všeimol. Prechádzala sa rovno po koľajniciach.

"Čo tam robíš?" zakričal na ňu.

"Čakám na lepší svet. Nepamätáš sa? Poď so mnou," odvetila celkom pokojne a rozhodne. Spoza zákruty zapískal vlak. V momente sa rozbehol k nej, no bol príliš pomalý. Zrýchlil, videl, ako sa vlak rúti rovno na ňu. Zachytil ju za golier kabáta a vzápätí pocítil ohromujúcu silu lokomotívy na svojom tele.

O ich nekonečnom šťastí rozhodol len zlomok sekundy.

Vysvetlivky:

Nevedela som, či by som vám to tu mala dávať, no na druhej strane tu príbeh nebol už dlho. Písali sme to na slovenčine ako slohovú prácu, ja som si vybrala tému "Bol to len zlomok sekundy", keďže sa mi zdalo, že na to napíšem príbeh asi najskôr.

Skoro všetci z tých, ktorí písali sloh na túto tému, to ukončili tragicky. Aj mne to napadlo ako prvé a nechcela som sa zdržiavať rozmýšľaním nad niečím iným, no popravde aj keď som už písala koncept, ešte stále som nevedela, ako by sa to malo skončiť. Doma som to ešte chcela trochu prepísať, keďže nie celkom so všetkými časťami som spokojná, no už som to nateraz nechala tak. Takže to máte vo verzii, ktorú som stihla napísať za hodinu a pol.

A trochu samochvály na záver: Získala som zaň 100%

(A že prečo sa to volá "pearls in the fountain", tak to sa ma nepýtajte. Myšlienku to má, no na jej vysvetľovanie by ste museli ešte veľa čítať, a to sa vám už asi veľmi nechce.)

DOMS

3 komentárov

, by Dominica

tips

diy | bts

2 komentárov

, by Dominica

lookbook

keč mí if jú ken

Po prvé: Neviem, prečo vám tu už druhýkrát za sebou ukazujem čierno-bielé outfity, keď často nosím farby.

Po druhé: Asi budete mať odo mňa znova na nejaké dva týždne pokoj, lebo so školou ideme na týždeň a pol do Nemecka a zatiaľ nemám pripravený žiadny článok (aj keď ich v konceptoch je presne 22, ale to viete, každému chýba niečo iné). Možno sa mi dovtedy podarí vydať ešte jeden či dva, no veľké šance tomu nedávam.
Po tretie: Toto je ten článok o lete, ktorý som tu chcela pridať už vtedy, no aspoň si aj vy takto môžete zaspomínať na prázdniny.

- Najväčší what the fuck moment prázdnin: začala som čítať GoT. Už mi to tak v hlave blikalo asi od minulého roka, no nechala som to na prázdniny ajkeďtozďalekanekončí.

- Najväčšie sklamanie leta: Začala som sa vážnejšie zaujímať o koncert Ludovica Einaudiho v Prahe, ale už bol vypredaný ~~veď kto by sa čudoval~~. Tak dúfam, že si ešte niekedy zmyslí prísť takto bližšie ku mne, aby som si ho vypočula naživo. Dovtedy pozháňam človeka, ktorý by tam so mnou išiel, keďže chcem, aby si ho užil rovnako ako ja, a nie že "Idem s Dominikou na koncert nejakého klaviristu." Lenže takého človeka poznám len jedného, aj to, zatiaľ, nie osobne (ahoj, Lily!).

- Najväčšia radosť počas prázdnin: Ludovico nevyšiel, ale snáď v novembri pôjdeme na Labutie jazero, čo chcem vidieť odjakživa. A že vraj som tie lístky dostala tak trochu na meniny, ale to som sa dozvedela asi dva týždne po nich.

- Najsuper "grafiťák": ~~žiadne normálnejšie slovo mi nenapadlo~~. Ale určite je to ten, ktorý na jednu bardejovskú stenu nakreslil zemeguľu a napísal k tomu keč mí if ju ken. Tak som na jeho počesť takto pomenovala aj článok. Btw. Prvýkrát som to tam uvidela asi v apríli, aj som mala pocit, že by to mohol byť aj názov pesničky, ale nechala som to na "voľný priebeh". A práve tá pesnička si ma v lete našla (hoc vôbec nemuselo ísť o pesničku, ale tak dajme tomu, že hej). Okrem toho už je táto osôbka vážnou konkurenciou pre nášho Žiraforožca.

- Najlepší prázdninový víkend: Ten, počas ktorého sme stihli niečo nápomocné, niečo kultúrne, niečo turistické, niečo rodinné. Len sme sa nestihli vyspať.

- Najväčší "šok": Tie boli hneď dva. Patrí k nim aj táto situácia: Bolo nejaké stredajšie ráno, vstala som a urobila si raňajky. Potom, po dlhom čase, aj teplé kakao, veď sú prázdniny, tak som si spravila takú pohodičku. Myslela som si, že v ten deň si už pôjdem vybaviť nejaké veci do školy, no v tom prišiel tento dialóg:

"Tak čo, trhneme sa na Kriváň?"

"Dnes?" Dobre mi nezaskočilo.

"Hej."

Tak sme išli.

Druhý z nich sa stal, keď som bola niekomu vypomáhať v školke. A tak sa ma medzi rečou jedna učiteľka pýta.

"Ty teraz pôjdeš do nejakého šiesteho ročníka? Či už siedmeho?"

"Hmmm, no, budem druháčka na strednej."

Toto ma teda fakt zaskočilo, keďže už mi nejeden tipol aj vysokú školu, raz sa ma kaderníčka dokonca pýtala, či ešte vôbec chodím do školy. A celkovo si ľudia myslia, že som staršia, ako som naozaj.