pearls in the fountain
21.10.16
Ešte pred rokom žil
pokojným životom. Dennodenne chodil do práce, ktorá ho miestami
deprimovala, no bol to jeho jediný príjem. Na experimentovanie so
svojimi snami z mladosti nemal dosť odvahy.
"Keď vyrastiem,
budem spisovateľ," hovoril si ako malé dieťa. Vždy, keď
chlapci z ulice hrali vonku futbal, on sedel doma a čítal knihy. O
niečo neskôr začal písať prvé príbehy. Vždy sa previezol na
bicykli až k smutnej vŕbe stojacej na lúke vedľa malého
potôčika. Odtiaľ pozoroval mesto, trochu špinavé, zanedbané,
rozhodne nevyzeralo lákavo, no on ho mal rád. Vtedy si to
neuvedomoval, no tam bol pred vojnou v bezpečí.
Teraz to bolo
podobné. Žil na mieste, ktoré bolo pomerne izolované od zvyšku
sveta. Mal tu všetko, čo potreboval. Len nie to, čo chcel. Zapadol
do stereotypu, ktorý sa točil len okolo toho nepríjemného miesta.
Zabudol, aké je to vyjsť von a stretávať sa s ostatnými ľuďmi,
nie len s tými, o ktorých sa nedobrovoľne musel starať. Už si
myslel, že takto tu bude kysnúť až do smrti, keď do zariadenia
prijali novú pacientku.
Nevyzerala, že by
bola chorá. Vlastne sa javila ako celkom elegantná dáma. Napriek
situácii sa každé ráno vzorne namaľovala a dlhú nemocničnú
košeľu vymenila za priľahlý kostým, klobúk a perly.
Ošetrovatelia ju v tom nechali, keďže sám psychiater ich
prehovoril, že to môže prispieť k úspešnému pokroku v jej
terapii.
Často ju vídaval
sedávať na chodbe pri veľkom okne smerujúcom do francúzskej
záhrady. Raz si k nej prisadol. Nebol si celkom istý, či si ho
vôbec všimla. Pohľad mala neprítomný, upretý na starú kamennú
fontánu, v ktorej na nazbieranej vode po daždi plávalo zopár
opadaných listov.
"Ako sa máte?"
prerušil mlčanie a pozrel na ňu.
"Ako asi?"
odvetila mu celkom slabým hlasom. Trochu sa pomrvila na stoličke a
premerala si ho pohľadom. Až teraz si uvedomila, že sa k nej
neprihovoril jeden z pacientov, ale ošetrovateľ.
"Držíte ma
zavretú v tejto klietke pre psychopatov. Ale ja k nim nepatrím.
Chcem ísť von. Celé to tu je nanič. Aj svet je nanič."
"Kam by ste
išli, ak by vás prepustili?" opýtal sa opatrne.
"Tam, kde mi
bude lepšie," odpovedala celkom dôležito, no tajnostkársky.
Bolo nezvyčajné, akým spôsobom sa niesla v týchto, pre ňu,
krušných časoch.
Odvtedy sa takto
stretávali každý deň. Z ich prvého dvojminútového rozhovoru sa
stal omnoho dlhší a zmysluplnejší dialóg. Vždy preberali inú
tému. Zabudli na prostredie okolo nich, na situáciu, v ktorej sa
nachádzali. Zdalo sa im, akoby sa poznali večnosť a akoby sa len
ako priatelia stretli niekde na káve. Boli si omnoho bližší ako
smeli, no zároveň si uvedomovali, že vzťah pacientky s
ošetrovateľom je prísne zakázaný.
Čas plynul. Medzitým
do nefungujúcej fontány napršalo ešte viac vody a napadalo ešte
viac lístia. Všetko to potom zakryl sneh, stromy naokolo postávali
obnažené a skrivené pod ťarchou miliónov vločiek. Počasie sa
znova zmenilo a prišiel prvý deň, keď bol vzduch teplejší a
slnko už nezakrývali oblaky.
V ten deň sedela na
tom istom mieste, kde sa stretli. Bolo to zároveň pvýkrát, čo ju
videl usmiatu. Čakala naňho.
"Prepustili ma!"
vykríkla, len čo ho uvidela. "Poď so mnou, niekam preč,
niekam ďaleko..." snažila sa ho presvedčiť. Ani to netrvalo
dlho, hneď mu do života prišla nová odvaha. Ešte večer podal
výpoveď a odišli.
Prišli na stanicu.
Podujal sa, že kúpi lístky, zatiaľ čo ho ona počká na
nástupišti. Nevedel si predstaviť, že sa niečo takéto stalo
práve jemu. Celý rozradostený sa s lískami v ruke vracal na
nástupište, no ona tam nebola. Rozhliadol sa po peróne. Stál tam
len výpravca a nejaký muž v sivom obleku s kufríkom v ruke.
Trochu ho to znepokojilo. Začal očami prečesávať okolie, keď si
ju všeimol. Prechádzala sa rovno po koľajniciach.
"Čo tam robíš?"
zakričal na ňu.
"Čakám na
lepší svet. Nepamätáš sa? Poď so mnou," odvetila celkom
pokojne a rozhodne. Spoza zákruty zapískal vlak. V momente sa
rozbehol k nej, no bol príliš pomalý. Zrýchlil, videl, ako sa
vlak rúti rovno na ňu. Zachytil ju za golier kabáta a vzápätí
pocítil ohromujúcu silu lokomotívy na svojom tele.
O ich nekonečnom
šťastí rozhodol len zlomok sekundy.
Vysvetlivky:
Nevedela som, či by som
vám to tu mala dávať, no na druhej strane tu príbeh nebol už
dlho. Písali sme to na slovenčine ako slohovú prácu, ja som si
vybrala tému "Bol to len zlomok sekundy", keďže sa mi
zdalo, že na to napíšem príbeh asi najskôr.
Skoro všetci z tých,
ktorí písali sloh na túto tému, to ukončili tragicky. Aj mne to
napadlo ako prvé a nechcela som sa zdržiavať rozmýšľaním nad
niečím iným, no popravde aj keď som už písala koncept, ešte
stále som nevedela, ako by sa to malo skončiť. Doma som to ešte
chcela trochu prepísať, keďže nie celkom so všetkými časťami
som spokojná, no už som to nateraz nechala tak. Takže to máte vo
verzii, ktorú som stihla napísať za hodinu a pol.
A trochu samochvály na
záver: Získala som zaň 100%
(A že prečo sa to volá "pearls in the fountain", tak to sa ma nepýtajte. Myšlienku to má, no na jej vysvetľovanie by ste museli ešte veľa čítať, a to sa vám už asi veľmi nechce.)
(A že prečo sa to volá "pearls in the fountain", tak to sa ma nepýtajte. Myšlienku to má, no na jej vysvetľovanie by ste museli ešte veľa čítať, a to sa vám už asi veľmi nechce.)
DOMS
3 komentárov
Wow, tak to je úžasné teda smutné, mám z toho zmiešané pocity a si veľmi šikovná :) Mnohokrát o našom osude rozhodne len zlomok sekundy, to je pravda...
OdpovedaťOdstrániťVeľmi pekne napísané! Takúto tému sme mali na slohovej práci nedávno aj my, no ja som sa jej vyhla veľkým oblúkom, pretože som sa bála, že by som to nenapísala dobre :D No tebe sa to naozaj podarilo!
OdpovedaťOdstrániťCAROLINE
Veľmi pekné, naozaj podarené. Záver ma prekvapil a je to poriadne hlboká myšlienka. Keď píšem niečo podobné, mám zimomriavky z toho. A podobný zážitok mi poskytla aj tvoja slohovka/poviedka, pretože je to nápad ktorý z hlavy len tak nedostaneš...
OdpovedaťOdstrániť