K dnešným fotkám vám poviem len toľko, že ma veľmi bavia. Rovnako ako ma bavilo ich fotenie a ako ma stále bavia priestory, v ktorých vznikali. Pripomeniem len, že sú z výstavy Leonida Tishkova, fotky z ktorej sú v minulom článku. Dnes za seba nechám hovoriť niečo, čo som vám chcela napísať už dávno, no nemala som na to príležitosť. Je to dôvodom toho, prečo som ešte neprečítala Portrét Doriana Graya. Vždy sa totiž zastavím len pri prvej strane, o ktorej potom znova rozmýšľam. Ale stojí to za to.

Umelec je tvorcom krásnych vecí.
Cieľom umenia je odhaľovať umenie a zahaľovať umelca.
Kritik je človek, ktorý je schopný pretaviť svoje dojmy z krásnych vecí do inej formy alebo hmoty.
Najvyššia, ale aj najnižšia forma kritiky je istým druhom autobiografie.
Tí, čo v krásnych veciach nachádzajú odpudzujúce významy, sú skazení a nemajú v sebe ani kúsok čara. A to je chyba.
Tí, čo v krásnych veciach nachádzajú krásne významy, sú ľudia kultivovaní. Tí majú nádej.
Sú to vyvolenci, ktorí v krásnych veciach vidia iba krásu. Mravné alebo nemravné knihy neexistujú. Kniha môže byť len dobre napísaná, alebo zle napísaná. Nič iné.
Nenávisť devätnásteho storočia k realizmu je zúrivosťou Calibanovou, keď vidí v zrkadle svoju tvár.
Nenávisť devätnásteho storočia k romantizmu je zúrivosťou Calibanovou, keď nevidí v zrkadle svoju tvár.
Morálny život človeka je súčasťou umelcovej témy, no morálnosť umenia sa zakladá práve na dokonalom používaní nedokonalého prostriedku. Nijaký umelec nechce nič dokazovať. Ale aj pravdu možno dokázať.
Nijaký umelec nemá sklon k mravoučnosti. Mravoučnosť v umelcovej tvorbe je neodpustiteľným manieristickým štylizovaním. Nijaký umelec nie je morbídny. Umelec môže vyjadriť všetko.
Myšlienka a jazyk sú umeleckými nástrojmi umelca.
Neresť a cnosť sú umeleckou látkou umelca.
Pokiaľ ide o formu, prototypom všetkých umení je hudobné umenie.
Pokiaľ ide o city, prototypom je herecké umenie.
Všetko umenie predstavuje zároveň povrch aj symbol. Tí, čo sa ponárajú pod povrch, robia tak na vlastné nebezpečenstvo.
Tí, čo sa usilujú pochopiť symboly, robia tak na vlastné nebezpečenstvo.
Umenie v skutočnosti odzrkadľuje diváka, a nie život.
Rozmanitosť názorov na umelecké dielo dokazuje, že dielo je nové, mnohotvárne a živé.
Keď sa názory kritikov rozchádzajú, umelec je v súlade sám so sebou.
Keď človek robí užitočné veci, možno mu to odpustiť, ak ich sám neobdivuje. Jediným ospravedlnením tvorby neužitočných vecí je, že ich ľudia nesmierne obdivujú.
Všetko umenie je neužitočné.

Na dnes som už mala napísaný ešte taký trochu prázdninový článok, niečo ako zhrnutie tých najväčšíchmenších momentov, ktoré nezostanú len tak zabudnuté. Na tie sa ale dostane až trochu neskôr, keďže teraz mám na srdci niečo iné. Teda, nemôžem povedať, že by to nepočkalo, no nechcela som to nechávať v konceptoch niekoľko mesiacov. Okrem toho, ak tu v polke októbra postnem nejaký článok preplnený letom, tak to nemusí byť až také nepríjemné.

Aby som sa trochu prinávrátila k názvu, vypľuvnem zo seba túto vetu; Mám rada inakosť. Rada za krátky čas zažívam mnoho momentov, ktoré spolu nijako nesúvisia, no dokopy aj tak vytvárajú príjemný celok. A v takomto smere sa nesie celý môj život. S výnimkami nejakých slabších týždňov som vpodstate stále na cestách, najmä medzi Popradom a Levočou (pretože v jednom článku rozoberať poovicu Slovenska by som už nedokázala bez toho, aby som sa nezamotala).

Každý určite pozná oba tieto svety. Jedným z nich je náš domov. Tým druhým zase chata niekde na vidieku či v lese alebo prázdniny u starých rodičov. Pre mňa je tým druhým najmä Levoča, kde síce trávim menej času ako by som chcela, ale aj tak je toho dosť. Jeden by povedal, že mesto ako mesto, jedno väčšie, druhé nie až tak, ale že aj tak sa rozprávame o niečom podobnom.

Poprad vnímam ako... (Prvé, čo mi ako prirovnanie napadlo, je vrkoč, ktorý máte v strede pekne uhladený a po bokoch je už trochu rozstrapkaný. Ale na vysvetľovanie tohto by bolo treba asi veľmi veľa fantázie.) Je to vlastne celkom usporiadané mesto s občasnými chaotickými chvíľkami, rannou i poobednou špičkou (ktorá nie je, našťastie, ani z pätiny ako tá prešovská). Sú tu ľudia, ktorých nepoznáte a nemáte šancu všetkých spoznať. A neviem, ako to mám opísať. Je to jednoducho mesto, do ktorého sa vraciate v sprievode mnohých ľudí, za svetla semafórov na Štefánikovej, okolo vždy dokonale upraveného okruhu, za hluku áut, nákupných centier či ľudí, ktorí sa smejú na pol mesta.

Do Levoče chodíte viac pri tichosti, no to ale neznamená, že tam je nuda. Aj keď je mesto niekedy doobeda celkom prázdne a spojenie nočný život Levoče ani neexistuje.
Levoča je pre mňa niečo oveľa pokojnejšie a viac rodinné. Mestečko, kde viete, že o pár minút stretnete multikáru, poznáte fotografov, vydavateľov, architektov, primátorov či rôznych iných ľudí, o ktorých by ste v Poprade nemali tušenia. Mesto, kde skoro každý býva na jednej ulici, kde vám prejsť cez celé širšie centrum trvá maximálne sedem minút. Zasmejete sa na divadle, ktoré odráža jeho každodennú realitu. Presne viete, koho na vesnisáži stretnete. Poznáte naspamäť každý kútik, no aj tak vás denno denne niečím prekvapí. Niekedy cez pracovný deň mi dokonca pripomína dedinu či nejaké menšie rakúske mesto niekde v Alpách, ktoré sa od klasickej dediny líši len tým, že má námestie. Jasné, nedá sa to porovnať k málo početným usadlostiam niekde uprostred lesov, kam tiež rada chodím, ale v Levoči je jednoducho inak.

Viem, že mám talet opísať a vysvetliť všetko tak, že sama by som tomu neporozumela. Preto dúfam, že ste si všimli rozdiel, ktorý som medzi týmito mestami chcela naznačiť. Je to aj o tom, že takéto odlišné miesta sú predsa tak blízko pri sebe.

Dúfam, že ste mi porozumeli. Ak nie, tak sa ospravedlňujem za váš premárnený čas. Ak áno, tak mi k tomu niečo napíšte aj vy.

Btw. Potvrdzuje sa mi nepísané pravidlo, že pesničky s názvom "Wings" bývajú neskutočne dobré.
Btw. Fotky sú z výstavy ruského fotografa a básnika Leonida Tishkova s názvom Súkromná luna. Hneď na prvej fotke je luna položená do koruny stromu priamo pred galériou, len aby ste nemuseli dlho rozmýšľať nad tým, čo a kde to je.

Ladies and gentlemen, standing ovation, please! Už asi tri roky som si chcela spraviť takéto video a konečne je to tu.
Minulý rok som natáčala každú oblohu, hocjaké kvietky, lavičky, more, ľudí a tak podobne. Pri strihaní tohto videa som sa na seba hnevala, že som v tom tak dobre nepokračovala, lebo nie že by som mala málo záberov, ale napríklad tie z Mníchova sú všetky len z múzea a tak podobne.
Okrem toho na niektorých miestach to s hudbou celkom nesedí, je to roztrasenejšie, ako bolo, keď som to editovala, ale budúci rok to bude snáď lepšie.

Celý rok som si hovorila, že síce bolo leto 2015 najlepšie v mojom živote a latku nastavilo poriadne vysoko, leto 2016 to určite prekoná. Lenže asi týždeň od začiatku prázdnin som z toho bola poriadne znechutená. Zatiaľ čo pred rokom som za sebou mala už stanovačku so všetkým možným a odlietala som do Anglicka, tohto roku som zatiaľ len ležala doma s chorobou a knihou v ruke. Vtedy som si povedala, že to ešte otočím a (konečne) som to aj dodržala. Preto sa začalo leto plné skvelých momentov, ktoré síce nie sú vo videu, no aspoň niektoré máte vypisané nižšie.

Najsuper minimomenty z leta; Cesta autom po poriadnom lejaku a pri tom pustená pesnička Paradise, strieľanie z luku, bicyklovanie sa po Viareggiu, cesta vlakom s Milošom do Bratislavy, recitovanie si fekálnych rýmovačiek uprostred Slovenského raja, niekoľko poriadnych búrok (z ktorých väčšinu som zažila v aute, čo je ešte viac super), bicyklovanie sa na štyridsaťročnom bicykli po poli a spievanie si pritom I need your love, dvojhodinové počúvanie osobných príhod o mačkách, rozšliapnutých ježkoch a podobných veciach, zbieranie černíc a lesných malín, plavba loďou po priehrade (lebo lode sú jedna z najsuper vecí na svete), rapovanie Macklemora, piknik pred sprchami na ubytovaní v Paríži a mnoho ďalších.