Na dnes som už mala napísaný ešte taký trochu prázdninový článok, niečo ako zhrnutie tých najväčšíchmenších momentov, ktoré nezostanú len tak zabudnuté. Na tie sa ale dostane až trochu neskôr, keďže teraz mám na srdci niečo iné. Teda, nemôžem povedať, že by to nepočkalo, no nechcela som to nechávať v konceptoch niekoľko mesiacov. Okrem toho, ak tu v polke októbra postnem nejaký článok preplnený letom, tak to nemusí byť až také nepríjemné.

Aby som sa trochu prinávrátila k názvu, vypľuvnem zo seba túto vetu; Mám rada inakosť. Rada za krátky čas zažívam mnoho momentov, ktoré spolu nijako nesúvisia, no dokopy aj tak vytvárajú príjemný celok. A v takomto smere sa nesie celý môj život. S výnimkami nejakých slabších týždňov som vpodstate stále na cestách, najmä medzi Popradom a Levočou (pretože v jednom článku rozoberať poovicu Slovenska by som už nedokázala bez toho, aby som sa nezamotala).

Každý určite pozná oba tieto svety. Jedným z nich je náš domov. Tým druhým zase chata niekde na vidieku či v lese alebo prázdniny u starých rodičov. Pre mňa je tým druhým najmä Levoča, kde síce trávim menej času ako by som chcela, ale aj tak je toho dosť. Jeden by povedal, že mesto ako mesto, jedno väčšie, druhé nie až tak, ale že aj tak sa rozprávame o niečom podobnom.

Poprad vnímam ako... (Prvé, čo mi ako prirovnanie napadlo, je vrkoč, ktorý máte v strede pekne uhladený a po bokoch je už trochu rozstrapkaný. Ale na vysvetľovanie tohto by bolo treba asi veľmi veľa fantázie.) Je to vlastne celkom usporiadané mesto s občasnými chaotickými chvíľkami, rannou i poobednou špičkou (ktorá nie je, našťastie, ani z pätiny ako tá prešovská). Sú tu ľudia, ktorých nepoznáte a nemáte šancu všetkých spoznať. A neviem, ako to mám opísať. Je to jednoducho mesto, do ktorého sa vraciate v sprievode mnohých ľudí, za svetla semafórov na Štefánikovej, okolo vždy dokonale upraveného okruhu, za hluku áut, nákupných centier či ľudí, ktorí sa smejú na pol mesta.

Do Levoče chodíte viac pri tichosti, no to ale neznamená, že tam je nuda. Aj keď je mesto niekedy doobeda celkom prázdne a spojenie nočný život Levoče ani neexistuje.
Levoča je pre mňa niečo oveľa pokojnejšie a viac rodinné. Mestečko, kde viete, že o pár minút stretnete multikáru, poznáte fotografov, vydavateľov, architektov, primátorov či rôznych iných ľudí, o ktorých by ste v Poprade nemali tušenia. Mesto, kde skoro každý býva na jednej ulici, kde vám prejsť cez celé širšie centrum trvá maximálne sedem minút. Zasmejete sa na divadle, ktoré odráža jeho každodennú realitu. Presne viete, koho na vesnisáži stretnete. Poznáte naspamäť každý kútik, no aj tak vás denno denne niečím prekvapí. Niekedy cez pracovný deň mi dokonca pripomína dedinu či nejaké menšie rakúske mesto niekde v Alpách, ktoré sa od klasickej dediny líši len tým, že má námestie. Jasné, nedá sa to porovnať k málo početným usadlostiam niekde uprostred lesov, kam tiež rada chodím, ale v Levoči je jednoducho inak.

Viem, že mám talet opísať a vysvetliť všetko tak, že sama by som tomu neporozumela. Preto dúfam, že ste si všimli rozdiel, ktorý som medzi týmito mestami chcela naznačiť. Je to aj o tom, že takéto odlišné miesta sú predsa tak blízko pri sebe.

Dúfam, že ste mi porozumeli. Ak nie, tak sa ospravedlňujem za váš premárnený čas. Ak áno, tak mi k tomu niečo napíšte aj vy.

Btw. Potvrdzuje sa mi nepísané pravidlo, že pesničky s názvom "Wings" bývajú neskutočne dobré.
Btw. Fotky sú z výstavy ruského fotografa a básnika Leonida Tishkova s názvom Súkromná luna. Hneď na prvej fotke je luna položená do koruny stromu priamo pred galériou, len aby ste nemuseli dlho rozmýšľať nad tým, čo a kde to je.