"Mne jazyky až tak nejdú a veľmi ma nebavia." povedala Dominika a išla na bilingválne gymnázium. Túto vetu už poznáte. Neviem, prečo som to urobila, ale jednoducho som to tak chcela. Bolo to celkom sponntánne rozhodnutie. No aj tak som sa celé tri roky tešila na ten september, kedy tam nastúpim. Mám rada zmeny a na túto som bola obzvlášť zvedavá. Nielen že som prechádzala zo školy na školu z chodby na chodbu, spoznala som aj mových ľudí (o ktorých som asi dva mesiace potom mala asi takú myšlieku: "Tak toto je ta moja supertrieda na strednej, na ktorú som sa tak tešila?" Ale nie, som spokojná.). Tých 20 hodín nemčiny týždenne ma učila osoba, ktorú som si už od mája 2011 želala mať za učiteľku. Tak sa mi splnil sen. Potom ale prišli aj horšie stavy. Boli bolesti brucha, aj pocit, že ak sa ešte chvíľu budem zamýšľať nad nemčinou, asi budem vracať. Napriek tomu to ako celkom bol dosť dobrý rok.

MY OPINION
Po asi roku a pol som sa konečne mohla do tejto knihy začítať a podľa úryvkov z filmu či samotnej knihy som mala celkom veľké očakávania, čo sa týka príbehu a štýlu písania autorky. Od začiatku ma to celkom zaujalo, no bolo to predsa trochu prvoplánové. Ale tak úprimne. Neviem to celkom vyjadriť, no nech boli moje moje pocity akékoľvek, tá kniha bola taká úprimná, že sa tomu nedalo neveriť. Bolo to presne tak, ako keby si predo mňa za stôl sadla Cheryl Strayed a počas noci mi vyrozprávala celý svoj životný príbeh, s mnohými odbočkami a návratmi do minulosti (hej, presne predtým som čítala Noc v Lisabone, no skutočne som sa cítila takto, že predo mnou fakt nemusí mať žiadne tajomstvá, pretože ma uvidí len raz za život). Napriek tomu, že som sa to snažila prečítať v pomerne krátkom čase, dokázala som si knihu naplno užiť.

Celkom sa mi páči jej humor, ktorý používa najmä v zúfalých momentoch, skoro ako ja. Tiež aj to, že stále sa pri rozprávaní príbehu vracia späť do minulosti, z tej minulosti do čias ešte viac minulých, až potom sa postupne vracia k prítomnosti. Celý štýl písania mi bol celkom blízky, ako keby som to fakt písala ja (no keď si prečítate niektorý z mojich príbehov, bude to celkom iné, ale tak nejak tam je podobnosť v istých znakoch). Dokonca som mala pocit, že si do celej knihy skrývala názvy pesničiek - hoci si to asi len namýšľam, ale páčilo sa mi to. Sama poviem nejakému človeku, aby mi na mieste vytvoril hlášku, ktorú mám použiť v príbehu, keď nejaký idem písať. Štýl písania mi bol síce blízky, no vzdialený zároveň. Ťažko vysvetliť.

Kniha ako celok bola zaujímavá. Dej neplynul veľmi rýchlo, no aspoň mal čitateľ možnosť spoznať hlavnú postavu, jej myšlienky a minulosť. Zároveň je to úprimná výpoveď ženy, ktorá bola tak trochu proti svojej vôli vtiahnutá do rýchleho sledu udalostí v jej živote, ktoré nedokázala sama zastaviť, preto sa rozhodla odísť od všetkého a dopriať si čas len pre seba.