Paris diary | part 1

27. 6. 2016

3rd day

Tretí a zároveň posledný deň v Paríži bol asi najdlhší. Hneď ráno sme sa vybrali na Eiffelovku. Fakt skvelý zážitok bol aj výťah, ktorý nás vyviezol hore a potom aj dolu. Milujem rýchlosť a výšky (čo je trochu divné, lebo ako dieťa som sa stihla povracať aj po piatich minútach strávených v aute), navyše cez jeho presklenné steny sme videli, ako sa pod nami Paríž postupne zmenšuje. Práve pre takéto veci som rada, že nemám strach z výšok! 

Úplne hore, samozrejme, fúkalo, no výhľad bol nádherný. Presne taký, aký som si ho predstavovala. 

Od Eiffelovky sme prešli pešo (za čo som bola veľmi rada) až k Víťaznému oblúku. Tam sme dostali asi 5 alebo viac hodinový rozchod. Keďže študenti do 18 mali mať vstup hore zadarmo, tak som si povedala, že prečo nie. Akurát sa to trochu pokazilo. 14 sa nás tam natrepalo na úzky priestor, kde sa kupujú lístky, a boli medzi nami len dvaja osemnásťroční. Tí sa snažili presviedčať predavačku, že oni budú náš dozor, no tá neustále opakovala, že potrebujeme mať nejakého učiteľa. Preto potom museli sprievodca a učitelia zaplatiť celý skupinový lístok. 

Hore to bolo ale fakt nádherné. Celý Paríž bol zahalený v hmle, čo sa mi veľmi páčilo, a z Eiffelovky zostal len obrys. Podľa mňa to malo omnoho väčšie čaro, ako keď by bolo slnečno. Potom ale začalo fúkať a pršať, takže ma tam máte ako nejaký naobliekaný pršiplášťový bonus s prižmúrenými očami na jednej fotke. Ale ostala by som tam aj v takomto počasí hodiny. 

Neskôr sme mohli robiť čokoľvek, väčšina šla nakupovať na Champs Elysées, no nám sa ani veľmi nechcelo. Preto som si len kúpila croissant, ovocie a hroznovo-ružovú vodu. Sadli sme si na múrik, pozorovali život a jedli. Keďže sme sa mali stretnúť na Place de la Concorde, pomaly sme prešli až tam, no medzitým sme ešte asi hodinu sedeli na lavičke v parku. Celý čas som rozmýšľala, či si mám kúpiť hudobnú skrinku, ktorá hrá La vie en rose. Akurát predtým som to celkom často počúvala a ešte aj v Paríží som si to pospevovala celý čas. Hneď nato, keď sme vychádzali z jedného parku, som mala pocit, že to niekde počujem, a vonku pred bránou to skutočne spievala jedna teta. A tá pesnička k Parížu jednoducho patrí. Nakoniec som si to nekúpila, zatiaľ to ani neľutujem, tak uvidím. 

Ešte chvíľu sme sa motali po uličkách a parkoch, potom sme si len sadli na lavičku a mali nádherný výhľad na Eiffelovku, skoro ako z nejakého filmu. 

Večer sme mali možnosť ísť so sprievodcom na takú detailnejšiu prehliadku Paríža. Z 80 nás prišlo 6. Potom sme sa už aj smiali, že učitelia mohli aspoň z princípu prísť, no aj tí nakoniec dorazili. A celé to bolo fajn, v takej priateľskej atmosfére. Práve na tých dospelých sme sa najviac bavili, keď povedali že: "Deti, toto nikdy nerobte!" a prebehli sme cez štvorprúdovku, išli na červenú a takýchto okamihov bolo ešte niekoľko. No videli sme plno zaujímavých vecí a budov, o ktorých by som asi nikdy nepočula, no do každodenného života tohto mesta jednoducho patria, a tak som rada, že som ich spoznala. Okrem iného sme videli aj najdrahšie námestie v Paríži, kde sa mi podarilo odfotiť najštýlovejšieho dedka pána v Paríži. 

Večer nás ešte čakala plavba po Seine, čo sa mi tiež páčilo, keďže mám veľmi rada lode (a rýchlosť a poriadne studený vietor vo vlasoch). Hneď od začiatku som stála vpredu trochu na boku a mala  vďaka tomu vpodstate 270 stupňový výhľad, čo bolo ešte lepšie, ako keby som stála len celkom vpredu. Potom sa tam síce natrepali aj ľudia, ktorí si pôvodne išli sadnúť, no svoje miesto som si udržala. Bol to asi celkovo ten najzábavnejší večer v Paríži. A bolo mi fakt ľúto, že už je posledný.

Bolo to fajn, no niečo som si tam povedala. Na takéto výlety už so školou radšej chodiť nebudem. Ešte nie som úplne celkom rozhodnutá, no tak by to asi bolo lepšie. A možno je to len tým, že práve Paríž je miesto, ktoré nezažujete na takejto poznávačke, ale len vtedy, keď tam idete sami a najlepšie s nejakým Parížanom.  

PS: Takto naložiť som vám teda nechcela, no dúfam, že vás to veľmi nenudilo. 

DOMS