S článkami meškám asi týždeň, no už teraz sa to pokúsim dobehnúť. Články mám naplánované už asi na mesiac dopredu, len mi to nevychádza s časom, čo je celkom zvláštne, keďže už ani v škole nič poriadne nerobíme.

Konečne nám dnes prišli triedne fotky a musím povedať, že tam nevyzerám až tak zle. Vzhľadom na to, že som si dala dole okuliare, aby sa mi neleskli, oči mám malé ako štrečok a keďže som mala nude rúž, ktorý je príliš svetlý, pery mi skoro splývajú s tvárou. Ale bolo už aj horšie...

V dnešnom článku sú celkom úsmevné situácie, ktoré sme počas pobytu v Londýne zažili. Je toho síce veľa, no vybrala som len niečo. Z napísaného textu to možno nevyznie až tak dobre. To nevymyslíš, to je život...

P. s.: Zatiaľ to na 90% vyzerá tak, že v lete sa do Anglicka vrátim. Nie práve do Londýna, no do menšieho mestečka Chester neďaleko Liverpoolu, kde býva môj strýko.

Na chatke sme mali mravce. Raz sme však nechali v umývadle špinavý riad celú noc a celý deň a keď sme prišli, bolo tam mravenisko.
Okrem toho, strašne sme tam plytvali jedlom. Správca, mimochodom Slovák, nám hneď na začiatku pobytu povedal, že keď večeru nezjeme, máme to vyhodiť a normálne umyť taniere. Na druhý deň sme však mali čosi horšie ako v školskej jedálni (normálne sme si po príchode domov jedlo z jedálne pochvaľovali), tak sme to šli vyhodiť do kontajnerov (nech nemám v izbe ešte väčšie mravenisko :D ). Akurát, keď kamarátky s úsmevom otvárali kontajner a pred sebou mali debničku s taniermi, správca prešiel okolo nich na aute a usmieval sa. My sme sa len začali rehotať a vždy to tak je, keď si na to spomenieme.

btw. v chatke sme mali strašný bordel a chlapci, paradoxne, poriadok. (No čo, im stačili tak dve tričká, zatiaľ čo dievčatá toho majú vždy viac + ešte nakúpené veci) :)


Na výlete bola s nami aj škola z Michaloviec. Tí boli celý čas v pohode, len my sme to akosi nezvládali:
Hneď prvý stres kdesi v Česku pre nás bol, keď spolužiak stratil doklady. Našťastie ich asi po desiatich minútach našiel, tak sme mohli pokračovať.

Ako som už minule písala, kamarátke prišlo z vyčerpania strašne zle a v noci v autobuse odpadla. Na trajekte celý čas spala, čo jej trochu pomohlo, no potom ešte aj tak brala lieky skoro celý pobyt.

Spolužiak šiel na fish & chips, no jeho žalúdok to nezvládol a všetko to vyvracal. (Čomu sa celkom čudujem, keďže denne je schopný vypiť dva litre kofoly a momentálne každému ponúkajú v škole akúsi vodu z čínskej štvrte, ktorá chutí ako voda s medom. Nechcem ani vedieť, čo všetko tam ešte pojedli. )

Na Oxford Street dostala spolužiačka úpal, viem, že ju bolela hlava ešte pár dní potom, no už neviem, či jej to aj prešlo alebo ešte stále bola chorá.

No a posledná a najhoršia vec: Inej kamarátke prišlo zle asi 15 minút pred trajektom. Na ňom celý čas spala, no keď sme už prichádzali k prístavu, snažili sme sa ju zobudiť. Ešte len sedela a odpadávala nám v rukách, tak sprievodca rýchlo volal záchrannú službu na trajekte. Čakali sme ju vonku s celým autobusom, kým ju ošetria, no zároveň s ňou prišla aj sanitka a brali ju do nemocnice. Vo francúzskom Calais sme tak čakali od šiestej do polnoci. Medzitým jej dali dve infúzie, no výsledky mala v poriadku. Pomaly to už vyzeralo tak, že ju ani nepustia s nami domov, predsa len nás čakalo ešte 23 hodín cesty, no nakoniec sa to podarilo.


Doteraz sa medzi nami zvieratami žiakmi a učiteľmi traduje legenda o špagetách a lá Bangladéš.

Chlapci v noci okolo jednej varili špagety. Na spiaceho spolužiaka, ktorého voláme Bangladéš, to potom všetko nakydali. Rozhodli sa, že spravia aj omáčku. Najprv tam zrejme dali normálnu omáčku na špagety, potom nejaký extra smradľavý syr od iného spolužiaka, nakoniec tam natrepali zubnú pastu, Vir (niečo ako u nás Jar - všetci sme sa na tom názve smiali) a hocičo, čo im prišlo pod ruku. Najprv sa im to zdalo príliš riedke, tak to nachvíľu dali do mrazničky. Tam im to stuhlo viac, ako pôvodne zamýšľali, tak to zohriali v mikrovlnke. Nakoniec to hubkou na riad natierali na Bangládešovu tvár. Mali to všetko aj zdokumentované na videu.
Keď sa nás potom učitelia pýtali, čo sme si tam varili, s odpoveďou špagety sme sa všetci začali rehotať...