Demon of pain
9.3.15
Pomaly
som kráčala dopredu. Pohľad na budovu vo mne vzbudzoval hrôzu. Zo
strechy padali kvapky roztopeného snehu, okná rinčali a celá
budova bola obviazaná páskou, ktorá upozorňovala ľudí na
nebezpečenstvo. Musela som vstúpiť. Teraz alebo nikdy. Pomaly som
otvárala dvere. Hlasno zavŕzgali. Nachádzala som sa v malej
zatuchnutej miestnosti, v ktorej nebolo nič, len schodisko. Vyšla
som na druhé poschodie. Mala som pocit, akoby ma prenasledovali
duchovia ľudí, ktorí boli v tejto budove násilne držaní dlhé
minúty, hodiny, týždne...
Sadla
som si a čakala. To bolo najhoršie. Čakať. Ak má prísť bolesť,
nech príde hneď. Ak mám trpieť, tak v tomto okamihu. Ale čakať
na to a nemôcť nič urobiť je desaťkrát horšie. Každou
sekundou sa mi ťažšie dýchalo. Každou sekundou mi strach zvieral
srdce o čosi pevnejšie. Každou sekundou som viac a viac rozmýšľala
nad tým, že utečiem. Niekam ďaleko. A už sa nikdy nevrátim. Ale
nebolo by to správne.
Pozrela
som sa von oknom. Obloha bola zamračená a vietor si celkom podmanil
koruny stromov. Na parapetu dopadali prvé kvapky dažďa. Stmievalo
sa. V miestnosti, kde som sa práve nachádzala, bola skoro už tma.
Bála som sa. Ľudia, ktorí sa odtiaľto dostali, sa doteraz pri
pomyslení na to začnú triasť a do očí im vyhŕknu slzy.
Chcela
som to mať čo najskôr za sebou. Chcela som už konečne vojsť do
tých dverí a postaviť sa tomu, čo ma tam čaká. Moja myseľ bola
úplne opantaná strachom, už som nič nevnímala. Zrazu sa niečo v
mistnosti zmenilo. Vidím svetlo. Dvere sa otvárajú. Niekde v
diaľke som počula, ako hlboký mužský hlas hovorí:
"Si
na rade. Už som ťa očakával. Poď ďalej."
Nechcela
som ísť. Sama som vlastne nevedela, čo robím. Videla som svoje
nohy, ako vstupujú dovnútra. Boli traja.
Keď
som sa prebudila, blikala nado mnou slabá lampa. Všetci traja nado
mnou stáli a niečo si šepkali. Nerozumela som im. Nevedela som,
kde sa nachádzam. Netušila som, čo so mnou bude. Cítila som len
bolesť. Ukrutnú bolesť. Chcela som kričať. Chcela som utiecť.
Chcela som niečo urobiť, no nemala som ani kúsok sily. Úplne som
sa vyčerpala. Znova som upadla do bezvedomia.
Necítila
som nič. Videla som zasnežené koruny stromov, no nič som
necítila. Ani chlad, ani teplo. Dokonca ani strach. Akoby som niečo
stratila. Niečo, čo už nikdy nenájdem. Niečo, bez čoho síce
dokážem žiť, no môj život nebude mať žiadnu cenu. Stratila
som dušu...
_________________________________________________________
Vysvetlivky:
Celý
tento príbeh mi napadol, keď som čakala na zubára. Budova
vyzerala presne tak isto, ako som ju opísala.
Duchovia
ľudí, ktorí ma tam "prenasledovali" boli ako keby
duchovia všetkých tých žiakov (keďže to je na škole), ktorí
tam musia tie sekundy, minúty, hodiny... sedieť. Keďže boli
prázdniny, nikto nikde nebol.
Čakala
som asi hodinu. Zubár v skutočnosti nebol taký zlý, dokonca mi
dal aj svoju bundu (ktorá ale páchlal tak nepríjemné zubársky),
keďže v čakárni bola fakt zima.
Odkedy
som vošla, jediné, čo bola pravda, bolo to, že tam boli traja a
nado mnou blikala lampa, v ktorej bola nejaká mucha či čo, tak som
pozorovala, ako sa hýbe.
Koniec
je síce dosť prvoplánový, chcela som ho napísať trochu inak, no
celý ten týždeň a pol som sa k tomu nedostala a teraz som chorá,
takže to píšem už trochu v krátkosti.
|all you need is literature|
Dominica
3 komentárov
:DDDDDDDDDDDDDDDD ja z tohto nemôžem... ako čítam to a čakám, že to bude nejaký seriózny horror... a potom tie vysvetlivky. ako asi to nemalo takto byť, ale rozosmiala si ma horrorom, Domča xD
OdpovedaťOdstrániťseriózny horror to je, kým neprídeš k tým vysvetlivkám. ale tak vtedy to stálo za to, keď tak ti zajtra porozprávam, aké to tam bolo. :))
Odstrániťno a som rada, že horrory vďaka mne nebudú ľudí strašiť, ale rozosmievať. :D
btw. vidím, že nuda fakt robí svoje, keď už prezeráš aj môj blog.
btw2. toto je môj 100. komentár, čakala som, od koho bude, no ale tak si ho píšem sama. :D
taa, vieš že je nuda ale ma to tak napadlo, že som už dlho nepozrela na tvoj blog :D a je dosť smutné, že si 100. komentár píšeš sama :( plačem
Odstrániť