wilderness
14.3.16
Nevedeli
presne, ako dlho ešte budú musieť putovať. Videli svoj cieľ, no
netušili, ako sa k nemu dostať, alebo kedy to bude. Vo vzduchu na
tmavej oblohe začali poletovať malé snehové vločky. Vietor im
vial do tvárí. Od chladu mali skrehnuté prsty.
Onedlho
prišli k mostu. Nebol osvetlený, no bolo vidieť, že je poriadne
starý. Opatrne naň vstúpili. Vedeli, že toto je ich jediná
cesta. Vrátiť sa bolo riskantné a nemali na to čas.
Zhrdzavené
železá hlasno zavŕzgali. Pomaly a so strachom sa dostávali nad
stred širokej zamrznutej rieky. Mali už polovicu skoro za sebou,
keď sa most začal nebezpečne kývať a vydávať škrekľavý
zvuk. Krok za krokom sa približovali k jeho koncu. Avšak stále
neboli v bezpečí.
Po
tmavej zarastenej pustatine sa pokračovať nedalo. Preto sa
rozhodli, že pokračovať budú okolo rieky. Pomaly prešľapovali z
nohy na nohu. Tiché okolie prerušoval iba nevýrazný zvuk
zavýjajucého vetra a praskanie ľadu. Zistili, že to, po čom
kráčajú, už ani zďaleka nie je zem, ale zamrznutá voda.
Po
dlhých strastiplných chvíľach sa dostali do svojho cieľa.
Vedeli, že toto je len dočasné riešenie, no nemali na výber. S
pocitom úľavy však prišlo aj zdesenie. Nepriateľ, pred ktorým
utekali, stál práve pred nimi.
Vysvetlivky:
Takýto príbeh
som nepísala už dávno. Mám pocit, že pri tom dosť trpí
umelecká stránka príbehu. Nemôžem si totiž vymýšľať, iba
zveličovať. Hoci v konečnom dôsledku to, čo napíšem, je
skutočne pravda. Píšem to tu preto, lebo neviem, či mám skutočne
pokračovať a či vás to baví. Tak mi daje vedieť. Hoci je
pravda, že od začiatku tohto blogu je toto tretí príbeh s
takýmito vysvetlivkami.
Celé sa to
stalo, keď sme boli na lyžiarskom. Od príchodu na ubytovanie sme
mali asi hodinu a pol voľno. Na túlanie sa po Starej Ľubovni až
tak veľa času nebolo, takže sme sa väčšinou vybrali len do
Kauflandu. A to, čo sa stalo v príbehu, sa v skutočnosti udialo
hneď v prvý večer. Dohodli sme sa viacerí, aspoň siedmi, že
ideme do Kauflandu, no nikto o tom nedal vedieť učiteľom, čo inak
brali celkom prísne.
„Nemohli“
sme ísť po chodníku, ako ľudia, pretože spolužiak „vie, kam
ide“. Tak sme sa vybrali cez zasnežené pole. Tým svetlým bodom
bola pre nás tabuľa s logom Kauflandu, no nemali sme tušenia, ako
dlho nám bude trvať, kým sa tam dostaneme.
Tak sme prišli
k mostu. V polovici sa nezačal kývať len tak. Iný spolužiak
(budúci vedec, architekt, fyzik, to-je-jedno) veľmi dobre vedel, že
sa bude kývať, keď po ňom začne z celej sily skákať. A
skutočne bol ten most poriadne starý a zrdzavý.
Keď sme sa už
odvážnejšie a rýchlejšie vydali k nášmu cieľu, niečo nám
začalo pukať pod nohami. A sneh to teda nebol. Doteraz nevieme, či
sme išli po rieke alebo nie. Asi skôr nie, no určite to bola
nejaká zamrznutá bažina.
Keď sme išli
platiť, rovno pri pokladni stál náš (nepriateľ) učiteľ. A práve
ten najprísnejší zo všetkých, ktorý nám niekoľkokrát
prízvukoval, aby sme mu dali vedieť, keď budeme odchádzať. Ale
nakoniec odišiel a nás si nevšimol.
Tak si skúste
prečítať príbeh ešte raz aj s tým, že viete, čo sa za tým
skutočne skrýva.
Dominica
5 komentárov
Tak tenhle příběh je neuvěřitelný, fakt se mi strašně líbí, jak si to pojala a napsala. Moc pěkný :)
OdpovedaťOdstrániťhttp://marisnovotna.blogspot.cz
Ja som ti už vtedy písala, že mne sa tie príbehy podľa zveličených skutočných udalostí páčia! Pokračuj v tom, kľudne :)
OdpovedaťOdstrániťVeľmi sa mi to páčia, myslím, že si skvelá spisovateľka! :)
OdpovedaťOdstrániťPáčia sa mi príbehy, ktoré na prvý pohľad vyzerajú tak tajomne a je skvelé, že aj z tak ... obyčajnej (dá sa povedať) story sa dá spraviť takýto super príbeh, kde si zakomponovala tú tajomnosť. Naozaj sa mi to páčilo, píšeš skvelo! :)
OdpovedaťOdstrániť♡♡♡♡♡♡♡♡♡♡
OdpovedaťOdstrániťMilujem takéto poviedky ♡ Tvoje písanie je úžasné, pútavé a ja potrebujem viac ♡
A mám chuť otvoriť word a pustiť sa tiež do čohosi. Avšak takéto príbehy vznikajú inak :D
BEELIEVIN